Kedysi sme o ňom nechyrovali a preto keď k nám zavítal s veľkou pompéznosťou a záplavou ružových srdiečok, hneď sme sa naň začali pozerať ako na príliš komerčný americký humbug.
Sviatok svätého Valentína tu však je už po stáročia a jeho význam je omnoho hlbší, ako len povinný nákup čokolády, červených ruží a gýčových darčekov.
Príbeh Valentína je dôkaz toho, že pre lásku sa oplatí urobiť čokoľvek. Aj riskovať a porušiť nezmyselný zákaz.
Pochádzal z mesta Terni na juhu dnešného talianskeho regiónu Umbria. Presný dátum jeho narodenia nie je známy, no predpokladá sa, že to bolo okolo roku 200.
Najstaršiu zmienku o tomto vzdelancovi, biskupovi a liečiteľovi, ktorý pôsobil v Ríme, našli historici v spise Martyrologium Hieronymianum pochádzajúcom z 5. – 6. storočia.
Ide vlastne o zoznam kresťanských mučeníkov a v tomto diele, ako aj v dokumente z 8. storočia, sa píše o mučeníckej smrti duchovného menom Valentín.
Jeho skutky sú opísané aj v diele Zlatá legenda (Legenda aurea) z rokov 1255 – 1266 autora historika Iacopa da Varazze.
Príbeh sa začína...
...za vlády cisára Claudia II., ktorý prenasledoval kresťanov a bol známy svojou záľubou vo vojnových výpravách.
Zastával však názor, že ženatý vojak starostlivosťou o rodinu oslabuje svoju bojaschopnosť a obetavosť. Preto zakázal svojim vojakom uzatvárať manželstvá.
Príslušníci cisárskej armády však mali svoje dievčatá a chceli sa s nimi zosobášiť. Pochopenie našli u biskupa Valentína, ktorý nezmyselné nariadenie ignoroval a zaľúbené páriky tajne sobášil.
Samozrejme, neobišlo sa to bez odozvy. Cisár Claudius dal neposlušného duchovného uväzniť.
Podľa historických záznamov Valentín vo väzení liečil chorých kresťanov a ešte predtým, než ho 14. februára 269 poopravili, vraj nevidomej dcére svojho žalárnika prinavrátil zrak.
Niektoré legendy hovoria o tom, že sa do seba zaľúbili a pred smrťou jej poslal lístok s vyznaním lásky, na ktorom bolo napísané: „Od Tvojho Valentína.“
Sťali ho na Via Flaminio pri známom Mulvijskom moste a jeho učeníci telo previezli do svätcovho rodného mesta, kde ho aj pochovali.
Nad hrobom postavili Valentínovi zasvätenú baziliku a hoci chrám bol v 17. storočí prestavaný, svätec tam odpočíva dodnes.
Na podnet pápeža Pavla V. sa v roku 1605 uskutočnil archeologický prieskum, pri ktorom boli pozostatky skutočne objavené.
Okrem tohto chrámu sa dnes relikvie svätého Valentína nachádzajú aj na iných miestach, lebka je napríklad v rímskej Bazilike Santa Maria in Cosmedin.
Nahradil luperkálie
Sviatok sv. Valentína sa začal oficiálne sláviť v katolíckej cirkvi oveľa neskôr, zaviedol ho pápež Gelasius I. až 14. februára roku 496 a nahradil tak pohanské sviatky luperkálie, ktoré sa v Ríme oslavovali každoročne 15. februára.
Starodávni Rimania si tak uctievali vlčicu, ktorá odkojila zakladateľov mesta, Romula a Rema.
V tom čase sa slávili v celej ríši aj dni bohyne plodnosti Juno, ktoré často prerastali do neviazaných orgií, preto ich zakázali cisár Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494.
Luperkálie tak nahradili cnostnejším sviatkom sv. Valentína – patróna zaľúbencov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
