Do manželstva často vstupujeme s veľkými očakávaniami a mávame krásne ružové okuliare. Všedný život však nie je romantický seriál a prídu aj chvíle ťažké. Psychologička ANNA RYBÁRIKOVÁ pracuje ako manželská poradkyňa 27 rokov. Porozprávali sme sa s ňou okrem iného aj to, či má význam dávať si vo vzťahoch pauzu, či aj po nevere môže manželstvo pokračovať, aj prečo osamostatnenie detí môže odštartovať rozvod ich rodičov.

Vyhľadávajú vás ľudia aktívne? S odporúčaním „choď do manželskej poradne“ sa síce operuje často, no aká je realita?

– Áno, vyhľadávajú, pretože sa často ocitnú v situácii, že si nevedia sami pomôcť. Nepomôže im ani rodina, alebo to s ňou ani nechcú preberať, ani kamaráti. Veľmi často tu počujem, že chcú a potrebujú počuť názor tretej osoby, ktorá ich vôbec nepozná, ktorá má odborný náhľad, skúsenosti a vidí veci inak, ako ich vidia oni. To býva najčastejší motív návštevy.

Vnímajú vás ako posledné riešenie alebo naopak, ako to prvé?

– Skôr za mnou pár prichádza po iných pokusoch pomôcť si. Pokúšali sa debatovať s niekým z rodiny alebo s kamarátmi, no nedostali uspokojivé odpovede. Alebo sa to pokúšajú vyriešiť sami. Rozmýšľajú, čo zmeniť, čítajú články na internete, niekto sa ide poradiť s farárom. Ja som skôr posledná inštancia. Žiaľbohu, ešte stále, aj keď sme už v tretom tisícročí, psychológ a psychiater patria medzi také odbornosti, za ktorými sa človek hanbí ísť. Sú to intímne veci, ktoré nerozprávame druhým ľuďom a zrazu to máme povedať cudziemu človeku. Niekto s tým má veľký problém. Preto sa to snaží vyriešiť najprv s najbližšími.

Aj sa vám ľudia priznajú, ako dlho sa odhodlávali?

– Niektorí mi povedia, že sa odhodlávali aj päť rokov. Medzitým ten svoj problém spracovávali rôzne. Hovorili si aj to, že to, čo prežívajú, je len banalita, veď iní majú ťažší život, choroby, problémy s deťmi aj peniazmi, čo tam po drobných hádkach. Často sa počas čakania situácia utrasie. Z môjho pohľadu je problém len zametený pod koberec. Vybuble to pri nejakej príležitosti, ktorá ich už oboch donúti vyhľadať pomoc a riešiť to.

Kto chodieva prvý? Žena, ktorá po pár stretnutiach presvedčí aj muža alebo skôr pár alebo muž sám?

– Je to dosť individuálne, ale asi polovica párov príde na prvé stretnutie v dvojici. Veľmi to chválim a podporujem a som rada, keď sú obaja schopní prísť a aspoň na tom sa dohodnúť. Chodia aj samotné ženy, ale v dosť veľkej miere ma vyhľadajú len muži. Sú zneistení, svojej žene zrazu nerozumejú, aj keď skúšajú niečo spraviť, nestretáva sa to s pochopením.

V akej nálade manželia prichádzajú? Stane sa, že keby ste ich stretli na ulici, poviete si, že aký harmonický pár.

– Skutočne niekedy otvorím dvere a na chodbe stoja smejúci sa manželia a pôsobia harmonicky. Za tým úsmevom sa ale často skrýva veľká vážnosť a hĺbka sklamania. No mávam tu aj takých, čo jeden útočí a druhý ustupuje alebo je ticho, alebo obaja na seba vyťahujú sklamania a krivdy. Sú aj takí, čo sa hádajú, kto z nich má pravdu. Kdekoľvek, kde je snaha prestať útočiť, vzniká nádej na zmierenie. Sú tu, pretože bojujú a väčšinou bojujú, lebo majú pocit, že nie sú vypočutí. Partner im nedáva pocit dôležitosti v jeho živote. Je tam sklamanie, pocit krivdy, veľa bolesti, výčitky a neraz aj krik a nadávky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.