Košice boli oddávna známe vynikajúcimi výrobkami pekárskych majstrov a túto tradíciu si udržali, aj keď ručnú výrobu začala nahrádzať priemyselná. Najstaršou pekárňou v Košiciach, existujúcou v 18. aj 19. storočí, bola pekáreň Š. Daniloviča, ktorá pod jeho menom piekla nepretržite 130 rokov, o čom písala tlač pri tomto výročí v roku 1899.

Danilovičovu dielňu prevzal Š. Siegfried, a tak ju rozšíril, že trikrát denne zásobovala obchod, hostince a reštaurácie čerstvým pečivom. Zlatú medailu na hospodárskej výstave vo Viedni v roku 19O9 získal za najkvalitnejšie pekárske výrobky košický pekársky majster F. V. Eliáš (rodák zo Sp. Podhradia) a v roku 1936, keď zomrel, sa stal jeho pokračovateľom syn Ferdinand.

Elektrický pohon zvýšil produkciu

V roku 1882 boli oficiálne zrušené cechy, medzi nimi aj pekárske, a vznikali pekárske priemyselné spolky. V 80. rokoch 19. storočia bolo v Košiciach 23 samostatných pekárov a ich výrobky boli veľmi dobre hodnotené odborníkmi, obchodníkmi, reštauratérmi, a čo je dôležité - občanmi. Pekárski majstri patrili k váženým občanom a uplatňovali sa aj v spoločenskom i politickom živote mesta, tiež v jeho samospráve. Jedným z nich bol pekársky majster Michal Berzáczy (1852 - 1915), člen mestského zastupiteľstva a sólista Košického starého spevokolu (Kassai régi Dalegylet). Z ďalších to bol napr. pekársky majster a riaditeľ Občianskeho kasína v r. 1877 Samuel Bellágh.

K priekopníkom zavádzania strojovej pekárskej výroby v Košiciach patril hostinský Adolf Farkaš. Spočiatku v roku 1874 založil pekáreň, ktorá ručne vyrábala šesťsto kíl pečiva denne, a v roku 1907 zaviedol v nej ako v prvej pekárni v Košiciach elektrický pohon, čím sa zvýšila kapacita výroby na 3-tisíc kíl chleba a 800 kíl pečiva denne.

Pekárom sa darilo

Chlieb sa piekol v domácnostiach a to aj vtedy, keď vznikli pekárske cechy, ba aj priemyselná výroba. Preto cechy, ktoré vznikali po príchode nemeckých kolonistov, sa zakladali nerovnomerne - napr. najstarší pekársky cech u nás vznikol v Prešove v roku 1374, no v Košiciach, Levoči, Kežmarku v 17. storočí. To však neznamená, že pekárom sa nedarilo. Bol to v potravinárskej živnosti druhý najdôležitejší cech hneď za mäsiarskym. Pekári priniesli širší sortiment výrobkov, pretože popri chlebe z bielej i čiernej múky piekli pečivo z bielej múky, a to sa v domácnostiach nepieklo.

Pekárom sa darilo v každom období. Úspešným podnikateľom v potravinárskom priemysle a v jeho rámci aj v pekárstve bol v 70. rokoch 19. stor. majiteľ Košického parného mlyna a pekárne Jozef Karol Moll, jeden z členov najbohatšej veľkoobchodníckej a podnikateľskej rodiny Mollovcov, ktorej udelil Leopold I. v 17. storočí šľachtický titul s erbom a táto sa prisťahovala v 18. storočí z Bratislavy do Košíc. Na Hlavnej ulici 64 v Košiciach prevzal J. K. Moll po svojom strýkovi Karolovi obchod s rozličným tovarom, veľmi dobre zásobený širokým sortimentom tovaru pre mestských aj vidieckych spotrebiteľov. Kupoval v ňom celý vidiek, ale aj miestni, a neobišiel ho nik, kto prišiel do Košíc na trh. Ešte dlho, aj po zmene niekoľkých majiteľov, volali obchod najmä zákazníci z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia Košíc "Moľov skľep".

Novinky vo výrobe

V roku 1905 bolo v meste 24 pekární a 10 domácich pekárov. V tomto odvetví bolo v roku 1900 zamestnaných 169 pekárov a v roku 1910 sa ich počet zvýšil na 210. V súvislosti s pekárskou výrobou musíme spomenúť droždie. V celom Uhorsku sa nevyrábalo a do Košíc ho dovážali z Rakúska dovtedy, kým v roku 1862 nezaložil ďalší významný košický podnikateľ Leopold Ungár liehovar. Ten rozšíril o výrobňu lisovaného droždia, škrobu, mlyn na výrobu kukuričnej a jačmennej krupice. Dovtedy nebol takýto podnik s novinkami vo výrobe v celom Uhorsku. O droždie bol veľký záujem. Ungár ho predával spolu s liehom a kukuričnou krupicou na týždennom trhu vo veľkom i malom. Odtiaľ dokonca na vozoch putoval tento tovar do Haliče. Kukuričnú krupicu kupovali aj miestni zákazníci, pretože boli odbremenení od domáceho mletia kukurice na kamenných mlynčekoch.

Úroveň trhového predaja

Pekárom konkurovalo domácke pečenie chleba, ktorý piekli v noci ženy v domácnostiach a ráno ho ešte horúci predávali na trhu alebo rovno na chodníkoch. V Košiciach nebol do roku 1882 špecializovaný chlebový trh a chlieb sa predával na každom trhovisku, mohli ho kúpiť aj na Dominikánskom námestí, kde predávali zeleninu, živú hydinu, drobné domáce zvieratá.

Hygiena predaja, nielen potravín, bola veľmi zlá, preto sa mestské zastupiteľstvo rozhodlo určiť trhové miesta pre jednotlivé skupiny tovaru. Na aprílovom rokovaní v roku 1882 schválilo tento návrh a pre zvýšenie hygieny predaja v meste, aby sa nepredávalo priamo na chodníkoch najmä Hlavnej ulice a zo zeme po celom centre, určilo lokality mimo centra mesta a schválilo trhový poriadok. Ešte pred schválením nového rozdelenia trhových miest občania apelovali na poslancov, aby nedovolili zrušiť predaj chleba v meste, ale ani tradičné trhové miesta. Radnica pôvodne chcela zrušiť všetky trhové miesta v centre Košíc.

Chlebový trh

V jeseni roku 1882 bol na návrh mestského lekára Dr. Jakuba Moskovicsa zriadený pri Urbanovej veži chlebový trh na osobitnom priestore spoločného trhu. Tento trh bol jediným miestom, kde bol vonku v centre mesta povolený na stoloch predaj chleba a pečiva. Mesto vydalo zákaz predaja na chodníkoch, pod bránami a hocikde po meste. V súvislosti s určením trhových miest chcela radnica zakázať aj podomový predaj všetkého tovaru, preto požiadala mestskú políciu o pomoc proti podnikateľskej činnosti podomových obchodníkov. Proti tomuto opatreniu polície protestovali občania argumentáciou, že toto odporuje zákonu o slobode podnikania. Radnica musela ustúpiť.

Kontrola prípravy chleba

Mestské zastupiteľstvo schválilo štatút o stavaní stánkov na výročných trhoch, ktorý vypracovalo Živnostenské spoločenstvo a ktorý by platil aj pre krajinské trhy v Košiciach, kde by sa tiež zvýšila kultúra predaja. Živnostenská rada vytvorila štáb kontrolórov, ktorým chcela dosiahnuť, aby sa zlepšila aj hygiena prepravy a predaja pečiva do reštaurácií, hotelov a inde. K hygiene prispel i košický vynálezca - stavebný technik Karol Ripper, ktorý v rokoch 1895 - 1898 vymyslel viacero praktických hygienických predmetov a zariadení, medzi nimi aj priesvitné škatule na pečivo a prenosné prepravky na pekárske výrobky. (Okrem iného bol vynálezcom automatického umývadla pre vojakov.)

Hlavný mestský lekár Moskovics (1839 - 1902), ktorý bol od roku 1882 zároveň aj mestským hygienikom, ako prvý vytvoril v Košiciach kontrolnú skupinu zloženú z odborníkov z chemickej kontrolnej stanice, zo živnostenských inšpektorov a dôverníkov mestskej živnostenskej rady. Ich úlohou bolo okrem kontroly hygieny predaja potravín, najmä pečiva a chleba, aj "námatková" kontrola všetkých pekárskych dielní i vtedy, keď začali vážiť múku a miesiť cesto. Práve pri príprave výroby chleba bol najväčší nedostatok v tom, že všade nepreosievali múku. Ak by sme sa vrátili do minulosti, cech by rozhodol nepoctivých pekárov ponamáčať v rieke v zimnom období. (Takto trestali v stredovekom Anglicku ohováranie.)

Nevydarený štrajk

Po rozpade monarchie, v povojnových rokoch v ČSR, bola pekárska výroba na priemyselnej báze, ale v dôsledku problémov v zásobovaní základnými potravinami, a teda aj múkou, začali košickí pekári špekulovať s váhou aj cenou pečiva a dohodli sa na vyššej cene za nižšiu hmotnosť. Požiadali mestský úrad o schválenie, ktoré tento odmietol, preto pekári vyhlásili štrajk. Nerátali s tým, že Košice sa obrátia na prešovských pekárov, ktorí s radosťou začali pre ne piecť za pôvodne stanovenú cenu, aká platila aj v Prešove. Štrajk - a to nebol jediný - bol zbytočný a košickí pekári sa museli uspokojiť s cenou, za akú piekli predtým.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.