I keď to vehementne prezentujú zrelé dámy, ktoré si (vraj z lásky) zbalia mladých zajačikov (vo veku svojich synov).
Ešte nemám ani ten vek ich synov, ale už badám, že ani 16 už nie. Je sezóna, víkendy teraz „fachčia“.
V pondelky potom zrána sa pozerám na všetky mejly a vlastne i kolegov v redakcii „jak patkaň z muky“. Ešte viac zničená ako v piatok. Ale stojí to za to.
I keď, dakedy to bolo veruže podstatne ľahšie. Keď si spomeniem, že sme boli s partiou vonku v piatok do noci, v sobotu na zábave a v nedeľu...
No veď prázdninujeme, tak na zábave zas (šak valal). Teraz mi to pripadá ako fatamorgána. Síce by to nebolo až také nepochopiteľné, keby bolo aspoň o 10 rokov menej.
Ale výkon bol, keď som párkrát rovno zo zábavy sadla na bus a hajde do roboty. Veď skupina dohrala o štvrť na päť, o pol piatej šiel spoj a o pol šiestej som už vykladala bedne s paradajkami na mestskom trhu.
Samozrejme, kolegyňa nebola lepší kvietok, tiež rovno z baru na tržnicu. Boli sme my teda pracovníčky.
Ale, čuduj sa svete, ani raz manko nebolo, ešte sme i na tringeltoch zarobili. Akurát prvá skúška nervov už o pol siedmej, keď ešte ani rosa poriadne neopadla, ale bábušky už stepovali pri stánku a chceli zreferovaný celý cenník. Ten, čo ešte nebol ani napísaný.
A to teda bola makačka. Keď človek v duchu napoly driemal a napoly krepčil na zábave. A celý deň si sľuboval, že už posledný taký posledný víkend.
Aleže bolo tých posledných víkendov... Ale už som dokrepčila, už len glosujem. Šak už mi, lásko, není 20 let...
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 25/2016, v predaji od 2. 8. do 8. 8.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
