Posledná rozlúčka s Jozefom Adamovičom sa konala 10. augusta 2013 v historickej budove Národného divadla. Rodina sa rozhodla pochovať ho v Bratislave na Martinskom cintoríne.
Bezstarostné leto 2013 narušila správa o smrti Jozefa Adamoviča. Ako prvé ju zverejnilo košické konzervatórium, kde Adamovič niekoľko rokov pôsobil ako pedagóg. Študenti, hereckí kolegovia, verejnosť, všetci zostali v šoku.
Zdravie ho síce pravidelne zrádzalo, ale že by to mohlo mať fatálne následky, si nepripúšťal nikto. Dokázal sa vyliečiť z rakoviny hrubého čreva, voperovali mu kardiostimulátor, prežil požiar v lietadle, vystrábil sa z ťažkej autohavárie, no napokon ho zradilo srdce.
Smútila celá rodina
Manžel Božidary Turzonovovej bol rodák z Trnavy. No aj Košičania si ho tak trochu privlastňovali.
Nakoniec, práve v metropole východu poslednýkrát vydýchol.
Oporou pre známu herečku sa stali dcéry Andrea a Lucia, náročné dni jej spríjemňovali vnúčatá. Z ústrania sa vtedy lúčila aj nemanželská dcéra Jozefína.
Jej matka je Miroslava z Hriňovej, ktorá pracovala ako recepčná v hoteli, kde zvykol Adamovič prenocovať.
Mala o tridsať rokov menej a imponovalo jej, keď s ňou známy herec flirtoval. Chvíľu spolu žili, no dva mesiace po narodení dcéry vraj znenazdania odišiel.
Matka výživné vymáhala súdnou cestou, no tvrdí, že viac ako peniaze chcela, aby dievča malo kontakt so svojím biologickým otcom.
Jazva ako spomienka na nehodu
Neveru mu Božidara odpustila. Okrem tohto excesu bolo ich manželstvo ukážkové, aj keď nebol jej láska na prvý pohľad.
„Naše prvé stretnutie bolo pri Dunaji. Tam sme si dali aj prvú pusu. A na druhý deň spadol obrovský nakladací žeriav. Dá sa povedať, že naša pusa spôsobila pád žeriava,“ skonštatoval raz zo smiechom herec.
Ešte šťastie, že žeriav nespadol na zaľúbencov. Adamovič mal totiž namále niekoľkokrát. Aj jeho typická jazva na tvári bola spomienka na život ohrozujúcu udalosť.
Stala sa koncom 60. rokov. Herec šiel počas búrky autom a spoza nákladného auta sa priamo na neho vyrútilo iné vozidlo.
Dôsledkom čelného nárazu mu motor dolámal nohu, odvtedy ju mal kratšiu, volant mu privalil hruď a zrkadlo mu vletelo priamo do úst.
Takmer zomrel vo vzduchu
Asi o pätnásť rokov neskôr nemal herec ďaleko k ďalšej katastrofe. Tentokrát vo vzduchu.
„Letel som z Ruska domov a práve sme boli nad Poľskom. Vždy som sedával pri krídle. Naraz pozriem z okna a zazdalo sa mi, že vidím akýsi belavý plamienok. Ale nebol som si istý. Povedal som dáme predo mnou: Milosťpani, pozrite sa, nehoríme náhodou? Netrvalo ani päť minút a poplach. Prstene a hodinky dolu, vyzuť sa, pripútať, ruky za hlavu, hlavu na kolená... Šesť kilometrov sme padali. Ešte šťastie, že dva kilometre nad zemou bola búrka, to oheň pridusilo... Po núdzovom pristátí sme mohli v hoteli jesť a piť, koľko hrdlo ráči. Zjedol som vtedy v šoku šesť večerí,“ opísal hrôzostrašné chvíle.
Na rakovinu šiel alternatívne
Tretia životná skúška prišla v deväťdesiatych rokoch. Hercovi diagnostikovali rakovinu. Vystrábil sa z nej sám, vďaka alternatívnej medicíne.
„Vtedy som musel byť 42 dní mimo práce a po celý čas som nič nejedol, len pil demineralizovanú vodu,“ opísal liečebné metódy.
„Na štrnásty deň prestávajú všetky bolesti, na 21. deň zakapú všetky rakovinové bunky, lebo nemajú z čoho žiť. A ďalších 21 dní sa telo regeneruje a vyplavujú sa všetky zlé látky. Rakovina patrí medzi choroby, ktoré si človek počas života, takpovediac, nakúpi. Treba ju z tela vyhnať,“ vyjadril sa v jednom z rozhovorov nezabudnuteľný Móric Beňovský.
Previazaný s Košicami
Na doliečenie využíval kozie mlieko, ktoré dojil od vlastnej kozičky. Neskôr sa k jednej pridalo niekoľko stoviek a z herca sa načas stal agropodnikateľ. Jeho spokojnosť však netrvala dlho. Hercove zamestnankyne začali „dojiť“ viac pre seba, no šéfovi tvrdili, že dojivosť kôz klesá.
Netrvalo dlho a Adamovičov úspešný podnik skrachoval a ostali mu horibilné dlhy a exekúcie.
A tak sa vrátil k tomu, čo najviac miloval – k divadlu a filmu.
Okrem kultovej postavy Mórica Beňovského stvárnil desiatky ďalších postáv.
Istý čas dokonca šéfoval košickému divadlu Romathan, učil na VŠMU a posledné roky aj na košickom konzervatóriu, ktoré dnes nesie v čestnom názve jeho meno.
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
