Cez víkend si na Art Film festivale v Košiciach prevzal ocenenie Zlatá kamera. Sedemdesiatdvaročná legenda a oscarový režisér Sir Alan Parker na to poznamenal: „Už som teda dostal rozličné ceny za jediný film, ale jednu cenu za štrnásť?“ Priznal sa, že je nešťastný z výsledku referenda o odchode Británie z Európskej únie, čo bude mať dopad hlavne na mladú generáciu. „Čo už ja, mne generálny manažér Rudo Biermann ponúkol v najhoršom občianstvo Košíc!“
Začínali ste ako teenager v 60. rokoch v reklamnej branži ako copywriter.
- „Ty si robil v reklame“ – vraveli s odporom v Paríži, keď som tam už ako filmár dával rozhovory. Mali ma a Ridleyho Scotta za sračku, lebo sme pochádzali z vulgárneho sveta reklamy. Dnes sa to zmenilo. Ale vtedy, najmä v Nemecku či Francúzsku – krajinách, kde vznikali mizerné reklamy, si vonkoncom neuvedomovali, aké kreatívne veci sme tvorili.
Čo vlastne spôsobilo, že ste sa venovali filmu?
- Frustrácia, že 30 sekúnd je primálo na vyrozprávanie príbehu. Najprv chceš 60 sekúnd, a keď ich dostaneš, chceš už desať minút, potom pol hodiny, napokon poldruha. Tak sa filmy, čo robíš, čoraz viac predlžujú.
Aby zas neboli pridlhé!
- Správne, poldruha hodiny rozhodne stačí. Začínal som ako scenárista. Písanie je pre mňa začiatok vzniku filmu. V hlave sa mi rodia a roja obrazy. Keď som už na pľaci, dúfam, že to, čo vznikne sa priblíži mojim víziám. Často sa však stáva, že mnohé z nich podliehajú zmene. Film je živý organizmus. Viete, krása filmu spočíva v tom, že je umením spájajúcim mnoho prvkov literatúry, výtvarného umenia, hudby. Plocha, na ktorej sa stretajú, určuje, čím je kino. Keby som v to neveril, stal by som sa spisovateľom.
Detektívka, triler, psychologický horor, zopár drám a hudobných filmov v rozličných štýloch: vyskúšali ste si naozaj široké rozpätie žánrov.
- Odprvoti to bol pre mňa, ako tvorcu, spôsob, ako si uchovať kreatívnosť a sviežosť, podnietiť obrazotvornosť. Francúzi vravia, že režisér za svojej kariéry tvorí dvadsať verzií toho istého filmu. Podľa mňa takéto tvrdenia sú kravina, ako ostatne väčšina záležitostí spojených z francúzskou kinematografiou. Chcel som si vyskúšať rozličné veci, chcel som zažiť svoje dobrodružstvo – veď kino je dobrodružstvo aj pre filmárov, a pre divákov, samozrejme. Našťastie som mal takú možnosť. Nikdy nepochopím ľudí nakrúcajúcich večne to isté.
Art Film Fest v Košiciach sa skončil. Dovidenia o rokČítajte
Asi rád riskujete. Hneď pri svojom celovečernom debute ste celý film obsadili deťmi.
- Nápad nakrútiť hudobnú paródiu gangsterskej story „Bugsy Malone” z obdobia prohibície mi vnukol môj syn. Vozil som vtedy štvoricu malých detí na letný byt na dedine, vzdialený od Londýna asi tri hodiny jazdy. A tak som im rozprával, čo sa prihodilo Bugsymu. Syn mi navrhol, aby som príbeh obsadil deťmi. Tak som aj urobil, hoci výber malých hercov bol lopotný. Kastingy trvali okolo roka. Jednou z výberu bola trinásťročná Jodie Fosterová. Bol to môj prvý veľký film – predtým som robil len televízne reklamy a krátkometrážne. Ako naivný a neskúsený režisér som sa vrhol na takú výzvu. Teraz by som bol už opatrnejší.
Ako to, že pri spodobovaní takých vážnych vecí, ako je hoci vojnová trauma v „Krídlach”, ste si dovolili toľko humoru?
- Ja robím filmy, lebo ma hlboko zaujímajú ľudia. A v ľudskom živote sa dráma mieša s komédiou, nič nie je čierne ani biele. Nazdávam sa takisto, že obecenstvo je čoraz náročnejšie a sotva sa dá čakať, že vydrží dve hodiny na filme od začiatku do konca hrozne vážnom.
Vaše filmy, hoci krajne odlišné, vyvolávali hojné kontroverzie. Po „Horiacej Mississippi“ sa rozpútala debata o rasizme v Spojených štátoch, a „Midnight Express“ upozornil na krutosť tureckého väzenského systému. Vraj po jednom premietaní v Amsterdame sa ktosi pokúsil podpáliť kino.
- Vlastne sa to stalo dvakrát, aj po „Evite“ v Argentíne.
Pri muzikáli „Evita“ ste mali rovno na mysli Madonnu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
