Jeden z najaktívnejších režisérov v Čechách oslávi v pondelok štyridsiate deviate narodeniny. Na konte má kultové filmy ako Šakalí léta, Pelíšky, Pupendo, Musíme si pomáhať či Horem pádem a dych mu stále nedochádza. Spolu so scenáristom Petrom Jarchovským tvoria osvedčenú dvojicu, ktorá čoho sa chopí, to vyjde. „Len keby sme si vymýšľali menej sexuálnych scén, tie sa točia ťažko,“ smeje sa oslávenec.
Pikantných posteľových scén, ktoré sú však často až tragikomické, je v Hřebejkových filmoch neúrekom. On sám sa priznáva, že prvý film, ktorý zrežíroval ešte na vysokej škole, sa volal Co všechno chcete vědet o sexu a bojíte se to prožít, druhý v poradí mal rovnako pikantný názov Pějme píseň dohola.
„Keď sex režíruje Pedro Almodóvar alebo David Lynch, tak je to bomba, ale inak… žiadnych filmov nie je viac ako pornofilmov. Všetko tu už bolo. Ja mám rád sex vo filme, keď je humorný, ako napríklad v Pelíškoch alebo v Nestydovi. To sa človek pobaví,“ hovorí známy režisér v jednom z rozhovorov.
Účelový sex
S úsmevom spomína aj na pikantnosti vo filme Kráska v nesnázích, kde si partnerov zahrali Aňa Geislerová a Roman Luknár: „Tam som sex použil ako jednu z hlavných vecí, ktorá ešte drží rozpadajúci sa vzťah pohromade, ale je nepríjemné to natáčať. Aj keď niektorým hercom je to úplne jedno. Luknár točí sexuálnu scénu tak, že už od rána chodí nahý po pľaci, a keď mu poviete, aby sa obliekol, tak sa háji tým, že si má štáb zvykať,“ dodáva s úsmevom.
Vyštudovaný scenárista, čo robí réžiu
Aj keď je dnes Jan Hřebejk uznávaným režisérom, réžiu nikdy neštudoval. FAMU absolvoval ako scenárista a dramaturg. Medzi režisérov ho katapultovali vyššie spomínané filmy, ktoré boli ocenené na festivale FAMU.
„Vďaka tomu som v dvadsiatich troch rokoch začal ako nevyštudovaný režisér točiť pre Českú televíziu. Pri profesii režiséra je taký paradox, a to nemyslím pejoratívne, že režisér vlastne nič vedieť nemusí, ale mal by dobre rozumieť tým ostatných profesiám,“ vysvetľuje Hřebejk, „ja si o sebe myslím, že svojim spolupracovníkom nechávam priestor rozvinúť vlastnú kreativitu. Jednoducho nemám ambíciu kecať do všetkého.“
Režisér s kamarátskym prístupom
Divácky obraz o režiséroch je často taký, že sú to uhundraní a ukričaní ľudia, ktorí spávajú s herečkami a vedú bohémsky život. Ak takí aj skutočne existujú, Jan Hřebejk medzi nich nepatrí. Herci si pri spolupráci s ním pochvaľujú, že žiadne hulákanie sa na pľaci nekoná.
„Nie som autoritatívny režisér, mám rád otvorenú debatu s hercami. Často nechávam hercov len tak tvoriť a oni si väčšinou výborne poradia alebo štáb na pol dňa spacifikujem, aby robili niečo iné a ja s hercami intenzívne skúšam. Potom sa väčšinou k výsledku dostaneme veľmi rýchlo. Viem, čo od hercov chcem, ale nemôžem dopredu vedieť, či nám spoločne nenapadne niečo lepšie.“
Stále s tými istými
Dvornými hercami Jana Hřebejka je napríklad Aňa Geislerová, Jaroslav Dušek, Bolek Polívka.
„Býva mi to vyčítané a rozumiem tomu. A rozumejú tomu aj tí, ktorí sa obklopujú stále tými istými ľuďmi, lebo si s nimi rozumejú a dobre sa im s nimi pracuje. Mávam obdobia, keď s niekým opakovane pracujem, lebo sa s ním chcem stretávať,“ odôvodňuje režisér.
Mnohé bulvárne plátky práve vďaka častému obsadzovaniu Ane Geislerovej špekulovali, či netvoria pár. Jan Hřebejk však už roky tvorí pár s Lenkou, ktorá je tak trochu pani Columbovou. Vychovávajú spolu syna Jonáša a dcéru Antóniu.
Z rodičovstva v strese
Rodinu si Jan Hřebejk založil až na prahu štyridsiatky: „Čakali sme, kým moja žena doštuduje. Študovala architektúru, ale pretože má vysoké dioptrie, neodporúčali jej, aby robila profesiu, kde bude väčšinu času rysovať pri umelom osvetlení. Hľadala preto inú školu a nakoniec ju takmer v tridsiatke vzali na právo.“
S dvojročnou prestávkou sa manželom narodili deti. Na otázku, či ho otcovstvo zmenilo, odpovedá ako väčšina rodičov malých detí: „Samozrejme, že ma zmenilo, človek je vo väčšom strese a má množstvo iných starostí, ako mával,“ smeje sa.
Deťom by doprial iné zamestnanie
Či deti budú pokračovať v otcových šľapajach, je zatiaľ otázne. Jonáš pekne kreslí, dokonca si ako pármesačné bábätko zahral vo filme Medvídek.
Jan ako otec, ktorý pozná všetky úskalia povolaní okolo filmu, bude zrejme prvý, ktorý bude vlastné deti od niečoho podobného odhovárať.
„Spomínam si, ako sme kedysi s Aňou Geislerovou vymýšľali prejav, ktorý mala predniesť na Berlinale. Vznikla slohová práca na tému, prečo špičkoví herci síce milujú svoju prácu, ale zároveň by ju nepriali svojim deťom. Máloktorí si totiž želajú, aby ich deti pokračovali v jeho povolaní. Aj tí vyvolení majú obdobia, kedy vyjdú z módy alebo zažiaria v nejakej postave tak, že už sú ťažko obsaditeľní. Je to závislé povolanie a režisér to veľkej miery tiež.“
Škola bez matematiky
Aj rodičia Jana Hřebejka si zrejme predstavovali pre syna iné povolanie. Ako úradníci nemali s filmom alebo divadlom veľa spoločného.
„Mali ma dosť neskoro, ale moje detstvo bolo oveľa krajšie ako detstvo mojich sestier. Oni spomínajú len na to, ako bola mama chorá a stále v kúpeľoch a otec pracoval. Na mňa už mali čas. Splatili dlhy, postavili chatu a mali väčšiu pohodu,“ hovorí režisér, ktorý už ako dieťa navštevoval množstvo krúžkov a strednú školu si vyberal podľa toho, kde sa nematurovalo z matematiky
. „Chodil som na gymnázium, na ktorom sa ako jedinom v Prahe maturovalo z psychológie a pedagogiky. Tušil som, že by mi matematika a fyzika mohli robiť problémy.“
Nakoniec sa zo siedmich chlapcov v triede na FAMU prihlásili traja. Okrem Jana aj jeho kamarát Petr Jarchovský a ďalší dnes úspešný Dan Wlodarczyk.
S Jarchovským sú ako bratia
Práve Petr Jarchovský je Hřebejkovým dvorným scenáristom. Väčšina ich filmov vychádza z ich spoločných zážitkov: „Vždy sme si rozprávali rodinné príhody, trapasy a situácie. Máme s Petrom rovnakú rodinnú anamnézu. Obaja sme vyrastali za komunizmu v strednej vrstve. Rodičia neboli rozvedení, obaja sme mali starších súrodencov a na Vianoce ako benjamínkovia rozbaľovali darčeky. Obaja sme mali v rodine širokú názorovú škálu. Od tety – rádovej sestry až po strýka komunistu,“ smeje sa Hřebejk.
„Je to skoro, akoby sme boli bratia.“
Túži stvoriť druhého Mr. Beana
Bok po boku stáli obaja aj na oscarovom červenom koberci. Nomináciu na najlepší cudzojazyčný film žiaľ pred rokmi nepremenili.
„Boli sme tam v úlohe neznervózneného komparzu. Vtedy bol totiž nominovaný film Tiger a drak a nikto nepochyboval, že to dostane práve on. A dostal ho, aj keď sme do poslednej chvíle dúfali.“
Jan spoločne s Petrom majú stále aj svoje vysnené projekty.
„Chcel by som, aby sa nám podarilo natočiť ešte niečo, a nemyslím tematicky, ale mierou všeobecnej popularity, ako boli Pelíšky. Film, ku ktorému sa ľudia môžu znova a znova vracať, a nemusí to byť žáner nostalgickej komédie. Za veľkú vec by som považoval, keby sa nám podarilo stvoriť nejakú postavu, ktorá sa stane znakom. To je najťažšie. Svěrákovi a Smoljakovi sa to podarilo, keď vymysleli fiktívnu postavu Járu Cimrmana. To je bomba, to by sa mi páčilo,“ uzatvára oslávenec.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
