Soňa Valentová oslávi 3. júna sedemdesiate narodeniny. Kvôli momentálnym zdravotným problémom bude medzi gratulantmi dominovať najmä prianie zdravia. Jeho nedostatok spôsobil, že sa známa herečka už niekoľko mesiacov neobjavuje v divadle, ani na televíznych obrazovkách. Diváci však veria, že tento stav nie je trvalý.
Prvá správa o náhlej mozgovej príhode prebehla médiami vo februári tohto roka. Našťastie herečka rýchlo rozpoznala príznaky a už v začiatkoch zavolala dcére Kataríne Hasprovej a obratom aj záchranárom.
„Zákrok sa nerobil, nemala krvácanie do mozgu, to by bolo nebezpečné. Našťastie je zasiahnutá len trochu ľavá časť tela,“ vyjadrila sa vtedy v médiách Hasprová.
Reč a myseľ postihnuté neboli. Herečku čakala rehabilitácia a najmä pokoj, aby sa zotavila.
Premiéra bez mamy
Tri mesiace po príhode sa herečka snaží vrátiť do bežného života, no zatiaľ to veľmi nejde. Problémy má s chôdzou, čo spôsobilo aj jej neprítomnosť na nedávnej premiére muzikálu Cats, kde jej dcéra excelovala.
„Prišli ma podporiť moji najbližší priatelia, môj partner a kamarátky. Moja maminka tu dnes, bohužiaľ, nemohla byť. Verím, že toto budem dlho hrať a dúfam, že raz príde aj mamina. A mám tu aj najbližších, ktorí stoja pri mne,“ povedala Hasprová, ktorú situácia veľmi mrzela, keďže mama doteraz nevynechala ani jedinú jej premiéru.
Na herectvo kvôli chlapcom
Rehabilitácie sú pre jubilujúcu herečku časovo aj fyzicky náročné. Vďaka nim jej však svitá nádej, že sa ešte postaví na divadelné dosky. Po prvýkrát na nich stála ako pätnásťročná slečna.
„Bolo to v Kukučínových Mladých letách. Hrala som Helenku. Bolo to na strednej škole. Veľmi sa mi to páčilo, lebo tam sa bili o mňa dvaja pekní chlapci. Tak si vravím, to herectvo je úžasné,“ smeje sa dnes na svojich začiatkoch Valentová.
Plná podpora rodičov
Rodičia s jej nápadom stať sa herečkou bez okolkov súhlasili.
„Dali mi všetko, čo mohli. Mamička radšej predala prsteň, aby mi mohla zaplatiť hodiny baletu alebo klavír, aby som sa mohla učiť nemčinu či angličtinu. Nič nebolo dôležitejšie, než to, aby som dostala vzdelanie, aby som mohla robiť to, čo mi robilo potešenie.“
Herečka však prízvukuje, že ju nerozmaznávali, len jednoducho mala šťastie, že mala ich plnú podporu, či by sa rozhodla byť lekárkou alebo herečkou.
Sestry nikdy nepoznala
Postoj jej rodičov bol do veľkej miery daný aj udalosťami, ktoré sa stali ešte pred jej narodením. Jej mamička pochádzala z Nižnej Myšle, no ako trinásťročná odišla študovať na konzervatórium do Bratislavy.
Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom a na východ sa už nevrátila.
Narodili sa im dve dcérky. Kvôli vojne však o ne prišli. Valentovci mali židovské korene, a tak sa mladá rodina ocitla počas druhej svetovej vojny v ohrození.
„Rodičia v prvom rade veľmi chceli, aby sa zachránili ich dcéry, štvorročná Emka a deväťročná Vierka, preto ich dali do evanjelického internátu, kde sa ukrývalo viac židovských detí. Istému manželskému páru dali hrsť šperkov, aby sa o deti postarali. Neviem, kto to bol, ale niekto ich udal,“ opísala herečka v relácii Českej televízie 13. komnata.
Dievčatká odviezli do Osvienčimu a tam zahynuli. Paradoxne rodičia, ktorí sa ukrývali v hrobke pod evanjelickým kostolom, sa zachránili.
Roky verná SND
Krutú ranu zle znášala najmä mama, klavírna virtuózka. Keď sa jej rok po vojne ako štyridsaťročnej narodila Soňa, považovala ju za dar z nebies. No ani tak si nikdy neprestala vyčítať, že od seba odlúčila prvé dve dcéry.
„Ale v takých vyhrotených situáciách to bolo bežné riešenie. Ja som vždy dúfala, že sestričky niekde žijú, ale to je už pasé...“ dodáva so slzami v očiach Soňa, ktorú rodinná tragédia navždy poznamenala.
Jej kolegovia dodnes hovoria, že sa to odrazilo aj na jej herectve. Po gymnáziu, nastúpila na VŠMU, kde bol jej ročníkovým vedúcim Ladislav Chudík.
Zo štátnic smerovala rovno do Slovenského národného divadla, ktorému zostala verná desaťročia.
Nahá pred kamerou
Soňa Valentová dosiaľ stvárnila vyše 200 divadelných a viac než 400 televíznych úloh. Do filmového sveta vstúpila najskôr hlasom.
Nahovorila Magdu Vášáryovú vo filme Vtáčkovia, siroty a blázni. V roku 1969 vznikol Sonin debut Kladivo na čarodejnice.
Ohromne silný film Otakara Vávru zviditeľnil herečku aj v inom ako hereckom význame slova. Na tie časy pristúpila na nevídanú vec a vyzliekla sa pred kamerou.
„Vtedy to nebolo bežné. Ja som to prekonzultovala ako mladomanželka s mojím manželom. On to ako režisér chápal, povedal, že to tam patrí, že je to taká silná scéna, že si to človek ani neuvedomí,“ spomína si na chúlostivú scénu.
Osudová láska
Režisér Pavol Haspra bol od Valentovej o sedemnásť rokov starší a hoci manželstvo s temperamentným umelcom nebolo vždy prechádzkou v ružovej záhrade, boli spolu 38 rokov a dodnes na neho spomína s nesmiernou láskou. Zoznámili sa, ako inak, v divadle.
„Študent réžie, ktorý u neho asistoval, vedel, že Paľko má za sebou rozvod v prvom manželstve a prežíva krízu. Asi si myslel, že ho treba zoznámiť s nie celkom márnou slečnou. Ja som zasa túžila vidieť stále vypredané škandalózne predstavenie Kto sa bojí Virginie Wolfovej, ktoré vtedy režíroval na Malej scéne. Posadili ma vedľa miesta pre pána režiséra a mňa pochytila strašná tréma, no Haspra sa nedostavil. Nakoniec prišiel, záver predstavenia som takmer nevnímala a po jeho skončení sme sa zoznámili. Osudovo,“ spomína Soňa.
Závisť a ohováranie nevnímala
Ich život rozhodne nebol jednotvárny. Neraz ju podozrieval z nevery, bola hromozvodom, cez ktorý sa prelial manželov hnev pri režírovaní predstavenia či filmu.
„Na to som si postupne zvykla. Ubezpečoval ma, aby som si to nevšímala, lebo to nemyslel zle.“
Problémy jej spôsobovali aj závistlivé kolegyne, ktoré ju ohovárali, že má v divadle lepšie úlohy len kvôli Hasprovi. Že ju obsadzuje prednostne.
„Zlé veci som nevnímala. Tak som sa sústredila na prácu, aby som podala najlepší výkon, že také blbosti som naozaj nevnímala. Keby som bola zlá herečka, tak by so mnou nepracoval. Nikto za mňa nehral, takže táto vec ma nikdy netrápila.“
Viera jej pomáha prekonávať prekážky
Pavol Haspra zomrel v apríli 2004, len štyri mesiace po diagnostikovaní akútnej leukémie. Jeho smrť ju zasiahla. V tých časoch sa utiekala najmä k viere v Boha.
„Ja som odjakživa túžila po tom, aby som pochopila, kto vytvoril tento svet, ako je to… Prečo ľudia toľko trpia, prečo si robia zle, keď by si mohli robiť dobre a žiť v pokoji. Starý a Nový zákon dáva na to odpoveď. Zatiaľ lepšiu nemáme, musíme sa s týmto uspokojiť,“ vysvetľuje.
Okrem viery mala oporu aj vo svojich oboch dcérach. Katarína je uznávanou muzikálovou herečkou, Natália tiež vyštudovala herectvo, no napokon sa mu prestala venovať.
Istý čas žila aj v zahraničí. Radosť jej robí aj vnuk Erik, ktorý je už dospelý.
Sníva o raji na zemi
Aj napriek mnohým nepriazňam osudu by si herečka život zopakovala pokojne aj opäť.
„Nemám s tým problém, no predsa len by som chcela, aby som žila v krásnych podmienkach. Aby boli ľudia k sebe dobrí, pozorní, milí. Aby to bol raj na zemi. V pokoji, bez nenávisti, bez toho, aby si robili zle.“
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
