Reakcie na včerajšie rozhodnutie Richarda Sulíka, ktoré prišli od jeho najbližších spolustraníkov, akoby už predznamenávali ďalšie štiepne procesy na nešťastnej pravici.

To, že nad zvolaním mimoriadneho kongresu, rezignáciou a novou kandidatúrou Sulíka na predsedu SaS dvíhajú podpredsedovia Mihál a Nicholsonová obočie verejne, je jasná známka veľmi rozhasených vzťahov.

Aký bude mať hromobitie v SaS koniec, nevedno, avšak od normálnej politickej scény a reálnej alternatívy k Smeru Slovensko len vzďaľuje.

Jedna vec je, že glosa Jozefa Mihála - ktorý nedávno ohlásil sám kandidatúru na predsedu - že „na kroku Sulíka si zgustnú politológovia a komentátori", sa nevzťahuje na autora textu.

Niet si na čom zgustnúť, pán Mihál. Na tom, že Sulík sa rozhodol predsunúť volebný kongres o rok dopredu, je nenáležitá akurát výhovorka, že tak urobil z dôvodu akéhosi mediálneho prepierania rozkolu v SaS. (Keďže vraj v r. 2013 práve pre vnútorné spory prišli o preferencie.)

Toto seno si mohol predseda spokojne odpustiť, to je nezmysel.

Inak je ale rozhodnutie rezignovať a hneď aj kandidovať od Sulíka síce taktické a azda špekulatívne, ale nie neférové, ako ho vidí - pre zmenu - Nicholsonová.

Ak je fakt, že kratší čas - termín kongresu je 11. jún - znevýhodňuje Sulíkových protikandidátov, tak Sulík iba využil výhodu, ktorú mu ako predsedovi dávajú stanovy.

Nie je to elegantné, avšak v rámci normy a pravidiel, určite nie cez čiaru.

Náreky, že „som sa tešila na férovú súťaž, a teraz neviem, čo sa dá za tri týždne stihnúť", sú o ničom.