Miro Žbirka a pieseň Len s ňou, Money Factor a ich Vráť trochu lásky medzi nás, Peter Lipa a jeho Caracas a mnohí ďalší slovenskí speváci ako Beáta Dubasová, Oľga Záblacká, Vašo Patejdl, Marcela Laiferová či Janko Lehotský vďačia za svoje piesne Jozefovi Urbanovi. Z jeho pera vzišiel aj megahit skupiny Elán Voda, čo ma drží nad vodou. Tento skvelý básnik a textár z Košíc však z tohto sveta odišiel príliš skoro.
KOŠICE. V týchto dňoch uplynulo 17 rokov odvtedy, čo Jozef Urban tragicky zahynul pri dopravnej nehode medzi Detvou a Zvolenom, kde istý čas žil. Len krátko predtým dopísal text ústrednej skladby k filmu Fontána pre Zuzanu III.
Dva mesiace po Urbanovi mal hrôzostrašnú nehodu na motorke aj jej interpret Jožo Ráž. Ten sa zo zranení napokon šťastlivo dostal.
Jožo Urban toľko šťastia nemal. Jeho seat sa v protismere zrazil s poľským kamiónom, ktorý ho tlačil pred sebou niekoľko desiatok metrov a proti kolosu nemal šancu. Mal len 35 rokov.
Ekonóm s básnickým talentom
Kariéra tohto šikovného Košičana mohla za iných okolností nabrať úžasné rozmery. Bol totiž veľký talent.
Narodil sa 29. novembra 1964 do rodiny železničiara a po gymnáziu odišiel do Bratislavy študovať Obchodnú fakultu Vysokej školy ekonomickej.
V tom čase však už mal za sebou niekoľko súťaží v básnickej tvorbe a aj do tlače prichystaný básnický debut Malý zúrivý Robinson.
Navyše, ako sa ukázalo, mal šťastie na ľudí a v začiatkoch ho dopredu postrčil skúsený spisovateľ Ľubomír Feldek a básnik Vojtech Kundrót.
Urban začal vydávať jednu básnickú zbierku za druhou a jeho hviezda zažiarila odrazu a poriadne silno. Kundrót ho dokonca prirovnal k slávnemu francúzskemu poetovi Rimbaudovi.
Možno to bolo trochu nadsadené, ale viacerí znalci skonštatovali, že Jozef Urban mal v sebe správne namiešanú zmes nadania, prekliatia a efektivity, ktorú by mal mať každý úspešný básnik.
Svojrázna osobnosť
Popri básnickej tvorbe a neodmysliteľnom bohémskom bratislavskom živote predsa len stíhal študovať a aj keď na čas prerušil školu a pracoval, potom sa ku skriptám vrátil a dotiahol to až k titulu inžinier.
Seriózny pán ekonóm v obleku a kravate sa z neho ale nestal. Písanie bolo jeho životom. Po škole a vojenčine nastúpil ako redaktor Literárneho týždenníka a neskôr viedol mesačník pre mladú literatúru a umenie Dotyky.
Hovorí sa však, že tam vraj ani nemal svoj stôl a všetci v podstate rešpektovali, že pracuje vlastným štýlom.
Vystriedal ešte niekoľko pracovných pozícií a po tom, čo sa z hlavného mesta presťahoval do Zvolena, pôsobil na voľnej nohe.
Pravdupovediac, asi nikto, kto Joža Urbana poznal, si ho ako ekonomického úradníka ani nevie predstaviť. Bol to totiž bohém, ktorý sa nenechal spútať.
Nechodieval do prírody. Nevenoval sa žiadnemu športu, nevedel plávať, ani jazdiť na bicykli.
Bol tuhý fajčiar. Vedelo sa o ňom, že jeho druhým domovom bola bratislavská kaviareň U Michala, ktorá bola hlavným stanom vtedajšej bratislavskej kultúry.
Vždy mal pri sebe notes, ktorý volal debilník a doň si zapisoval všetky postrehy, ktoré mu práve zišli na um.
Vykopávacie obdobie
Jeho priateľ a kolega Ján Litvák prezradil zaujímavú Urbanovu „slabinu“, kvôli ktorej mal obdobie vykopávania okien a dverí.
„Často strácal kľúče a dnu vchádzal oknom. Raz si priviedol kamaráta z mokrej štvrte a, samozrejme, kľúče nenašmátral. Keď kumpán videl, ako si Jožko vykopnutím spriechodňuje oblok, on si vo vedľajšom vchode vykopol tiež svoj priechod. Ráno okná zatĺkli latami. Raz si vykopol dvere aj na vlastnej kancelárii,“ prezradil pikošku.
Zrejme tieto „kľúčové problémy“ vznikali kvôli tomu, že sa až príliš rád pozeral na dno pohárika.
„Až na kratučké obdobie rámcované prvým ročníkom na vysokej škole, keď nemohol piť pre infekčnú mononukleózu a krátky čas, keď bral antabus, pil nesmierne. Pilo sa takpovediac proti režimu a nikoho ani nenapadlo hanbiť sa za to,“ uviedol J. Litvák.
Neznášal pretvárku
Bezpochyby však Košičan Jozef Urban patril medzi najvýraznejších predstaviteľov svojej básnickej generácie. A bol aj skvelým textárom, hoci sa ho niektorí snažili očierniť a po jeho smrti sa napríklad rozšírila fáma, že v skutočnosti nenapísal pieseň Voda, čo ma drží nad vodou.
Len sa vraj podpísal pod text, ktorý stvorila jeho kamarátka.
„Sú to výmysly. Ja som presne vedel, ako text vznikol a aj to, že pod text, ktorý nebol stopercentne jeho, by sa nikdy nepodpísal. Jedna z vecí, ktoré najviac nenávidel, bola faloš a pretvárka,“ uviedol jeho ďalší kolega a kamarát Ondrej Kalamár.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
