Za film Domácí péče získala Českého leva, a tak sa po rokoch opäť dostala na výslnie. Manželka zosnulého režiséra Karla Kachyňu sa netají tým, že by chvíle radosti rada prežívala vo dvojici.
Krásna a náročná rola umierajúcej zdravotnej sestry jej obrátila život naruby.
„Prežívam šťastie na pokračovanie od chvíle, čo som túto úlohu dostala. Vážne. Toto obdobie mám vyslovene šťastné. Som pracovne vyťažená a necítim sa nijako obchádzaná. Aj z cien mám radosť a vážim si ich. Ešte väčšiu radosť však mám z reakcií divákov... Na čo je dobrá sláva? Na to, že je človeka viac vidieť, viac si ho všímajú a dostane viac práce. A to je pre mňa dôležité," zverila sa v rozhovore pre český denník Právo herečka, ktorá kedysi ako sedemnásťročná zažiarila vo filme Sestričky, no potom o nej až doteraz takmer nebolo počuť.
„Sestričky dávajú stále dookola až si hovorím, že ma už národ musí nenávidieť."
Pochvalu Kachyňu už nepotrebuje
Aktuálne si však užíva pozornosť fanúšikov i médií. V duchu tiež verí, že ak by jej výkon manžel Karel Kachyňa videl, dal by jej zaňho jednotku.
„Počula som od neho pochvalu málokedy, ale občas áno. Takže by mi ju možno dal. Nemôžem to povedať zaňho. V začiatkoch na mňa pôsobil ako prísny pán profesor. Bol prísny aj na seba aj na svoje okolie. Mohla som sa však spoľahnúť, že keď prišiel a povedal, že je to na jednotku, tak to bola tutovka. Tak a teraz sa mi chce aj trošku nepokorne povedať, a napadá mi to prvýkrát, že by už možno ani toľko nezáležalo na tom, čo si on myslí. Bol by to jeden subjektívny názor. V kútiku duše však dúfam, že by ma pochválil."
Žili spolu 21 rokov a majú dcéru Karolínu.
Pole dance, salsa i potápanie
O súkromí tejto herečky sa doposiaľ veľa nehovorilo. Možno vás preto bude zaujímať, že skáče s padákom, potápa sa, tancuje salsu, očaril ju pole dance, zvládla natočiť film v angličtine.
Keď sa však „dokope" k takémuto podobnému výkonu, už ju viac daná oblasť nezaujíma. Nejde jej totiž o adrenalín, ale o prekonanie sa.
„Chcem využiť svoj čas, ale nechcem si nič dokazovať. Prichádzajú ku mne informácie a ja ich využívam. Neplánujem a nemám spísané body, čo by som v živote chcela stihnúť."
Snaží sa tiež bojovať voči strachu.
„Niektoré veci skutočne robím preto, aby som sa ich nebála. Pretože som si overila, že strachu môžem čeliť jedine tak, že do toho pôjdem. Ale samozrejme to neurobím hneď. Najprv zaradím spiatočku, premyslím si to a potom poviem, že mi aj tak nič iné neostáva. Predsa sa nepretrápim a neprestraším životom! Už sa nechcem báť. Chcem si život užiť a musím pre to urobiť to, že veciam čelím."
Vek riešiť nemieni
Jej veľkou túžbou je stretnúť ešte lásku. Vek pri tom nebude hrať rolu.
„Ja som si nevyberala zámerne chlapa o štyridsať rokov staršieho, nebola to moja voľba. Ja som sa skrátka zamilovala. Možno stretnem niekoho, kto bude o päť, alebo osem rokov mladší ako ja a poviem si, že sa na to vykašlem, nebudem riešiť vek, rovnako ako vtedy nie. Pri Kachyňovi som si povedala, že keby sme spolu prežili len pár pekných chvíľ, pár pekných rokov – možno dva-tri, tak by to stálo za to. Pretože ja nikoho nevlastním a nikto nevlastní mňa. Keď potom láska vyprchá, tak je jedno, koľko má kto rokov... Chlapa však chcem, mám rada, keď som v páre. Je to skrátka život, zdieľať ho s niekým druhým. A ideálne by sme mohli byť priatelia. Ja už by som chcela, aby ma mal niekto rád takú, aká som. Žiadne hry kto z koho, na to už v päťdesiatke nie je čas."
Autor: Spracovala Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
