Nebyť osudného 29. mája, mohla o mesiac osláviť deväťdesiate piate narodeniny. Doteraz chýba rodine, ale aj radošincom, pre ktorých bola prvou dámou a nenahraditeľnou herečkou, bez hereckého vzdelania.
Na konci mája roku 2006 správa o úmrtí Kataríny Kolníkovej šokovala. Nielen verejnosť, ale najmä členov Radošinského naivného divadla a ich šéfa Stanislava Štepku.
„Odišla nečakane a uprostred našich plánov. Hovorili sme si, čo všetko ešte urobíme a čo nás ešte čaká,“ spomína. Smrť sa však na plány nepozerá.
„Najdôležitejšie je, že Katarína Kolníková zostáva v našich srdciach. To sú tie najlepšie nosiče, na ktorých pretrvá jej odkaz. Že tu bola, boli sme spolu a mala čo povedať tisícom divákov,“ vyjadril sa krátko po pohrebe Štepka.
V škôlke so Štepkom
Ako je život prvej dámy radošincov prepletený s rodnou obcou, tak aj so Stanom Štepkom. Keď ako malý chlapec nastúpil do škôlky, jeho vychovávateľkou bola práve Katarína Kolníková.
Vtedy mala dvadsaťšesť rokov a za sebou odžité na tridsať rokov dopredu. Z deviatich detí v rodine prežila len ona s bratom, otec prepil každú jednu výplatu a nakoniec od rodiny odišiel.
„Boli sme podvyživení, všetci pomreli na chudokrvnosť. Otec po výplate všetky peniaze prepil a my sme sa museli pred ním schovávať,“ spomínala na ťažké časy Kolníková.
Bez otca a bez peňazí
Nedostatok peňazí znamenal, že budúca herečka na školu nemohla ani pomyslieť. Po základnej škole krátko pracovala na majeri v obci, neskôr slúžila v neďalekých Piešťanoch.
„Mama mi hovorila, že svet je škola, nech idem slúžiť. Boli sme chudobní jak kostolné myši,“ hovorievala, no nikdy nie s trpkosťou.
Čo život prinášal, to žila. V Piešťanoch, kde slúžila v rodine ako opatrovateľka, si často pri kočíkovaní detí vložila pod perinku knihy a kým sa prechádzala po parku, čítala.
Čo Boh dal, to aj vzal
Vykúpením z chudoby mal byť sobáš s Michalom Kolníkom, najbohatším mužom z obce. Mama ho príliš neschvaľovala, akosi sa jej nepozdával, ale na špekulácie nebol priestor. Podstatné bolo mať dcéru na poriadku.
Krátko po sobáši sa im narodil syn Ivan, neskôr dcéra Eva, Dušan a najmladší Paľko. „Nechcela som ho, bola vojna, ešte som dojčila a už sa hlásil on. No Pán Boh mi ho dal a potom si ho vzal.“
Na smrť najmladšieho syna už bola sama. Manžel odišiel a viac sa nevrátil. Z času na čas ešte písaval listy z Kanady.
„Spomínam si, keď sme boli malí, mamička nám z tých listov čítavala. Ocko vždy napísal, aby sme sa dobre učili a poslúchali mamičku,“ spomína jediná Kolníkovej dcéra.
Detská ochotníčka
Viera a divadlo bolo to, čo pomáhala Kataríne Kolníkovej zvládať útrapy života. Na ochotníckom javisku v rodnej Radošine stála po prvýkrát ako jedenásťročná. Naplno však začala hrávať až po vojne.
„Moja prvá hra boli Statky-zmätky od Tajovského. Hlas sa mi triasol ako na site, ale zvládla som to. Bola som šťastná, lebo som dedine chcela ukázať, že to viem,“ tešila sa z prvej veľkej vydarenej úlohy. Zakrátko ju nasledovali ďalšie a Katarína Kolníková sa stala obsadzovanou herečkou.
Desiatky úloh
V roku 1971 sa už herečka stala súčasťou Radošinského naivného divadla.
„Keď prišla na konkurz do divadla, hneď som ju prijal. Ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť,“ hrdí sa Štepka, ktorý jej krátko po prijatí napísal na telo hru Človečina.
Nakoniec účinkovala takmer vo všetkých inscenáciách, ktoré napísal.
Zaskvela sa najmä v Jánošíííkovi, Alžbete Hroznej, výborná bola ako poštárka v hre Slovenské tango či kuchárka v Pavilóne B. Hrala aj vo filmovej verzii divadelných hier Konečná stanica a v televíznom filme Osobná chyba.
Tridsať rokov s radošincami
Kolníkovej zdravie sa výrazne podlomilo po tom, ako ju zrazilo auto v roku 1980.
Keďže nemohla chodiť, Štepka pre ňu vymyslel postavu pacientky v hre Ženské oddelenie. Verným fanúšikom sa tak Kolníková prihovárala z postele.
O tejto úlohe sa neskôr vyjadrila, že po starej mame z Človečiny je jej najmilšou. V Radošinskom naivnom divadle pôsobila dovedna tridsať rokov.
„Boli to najkrajšie roky v mojom živote. Najšťastnejšia som sa cítila, keď sme boli všetci spolu, celá divadelná rodina. Divadlo je celý môj život, keď nehrám, som nezdravá,“ vyznala sa, keď odchádzala do hereckého dôchodku.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
