Aj to potvrdzuje jej tvrdenie, že sa považuje za radostného človeka. I na sviatky, ktoré pre mnohých znamenajú stres, sa teší. Tie veľkonočné si navyše každoročne spríjemňuje lyžovačkou. Ale nevyhne sa ani spomienkam na manžela Milana Drotára, ktorý ju a deti navždy opustil pred 25 rokmi presne počas Veľkej noci.
Herečka Beáta Drotárová prežila celý život aktívne a nič na jeho spôsobe nemení ani dnes.
Takže cestou z divadla, kde sa bola pozrieť na generálku baletu Spartakus, sme sa pri káve porozprávali o jej spomienkach na Veľkú noc, ale aj o tom, na čom pracuje.
Kresťanské zvyky i maľovanie vajíčok
„Dodržiavali sme s rodičmi všetky kresťanské zvyky. Ocko bol stredoškolský profesor a tiež katolícky organista, k čomu sa mohol priznať až po revolúcii. Chodili sme do kostola, ale nikdy som to nebrala bigotne, že by som musela. Všetky veľkonočné zvyky mi približovali moju budúcu profesiu, aj keď vtedy som ešte netušila, že budem herečka,“ začala spomínať.
„Všetko som to prežívala s radosťou a veľkou chuťou. Aj maľovanie vajíčok. Využívali sme rôzne techniky, ale najviac ma bavila práca s voskom. Ja veľký výtvarný talent nemám, ale mamička ho mala. Krásne vyšívala, všetko výtvarné jej išlo. A tak nás to učila.“
Podkolienky ako symbol jari
A ako vyzeral samotný Veľkonočný pondelok? Chystanie sa od samého rána. Fascinujúce pre malú Beátu bolo, že jej mamička dovolila obliecť si podkolienky.
Samozrejme, ak bolo vhodné počasie. Väčšinou to bolo prvý raz a bol to pre ňu akýsi symbol jari. Potom taká vyobliekaná čakala kúpačov. Prvými boli otec a brat. Po nich prichádzali spolužiaci. Nebolo vo zvyku dievčatá doslova „zliať“.
V móde vtedy boli plastové citróniky so šťavou. Namiesto nej nabrali vodu a nimi sa polievalo. Alebo injekčnými striekačkami. Po voňavke potom vyvoniavala hádam celý týždeň.
Pre každého oblievača mala pripravené maľované vajíčko, sladkosť, ktorú napiekli s mamičkou – šuhajdy, marcipánové úliky a rôzne iné recepty - a pár drobných mincí. A či kúpačom naliali aj za kalištek? „Nie, rodičia boli pedagógovia, nikdy sa také nestalo. Alkohol u nás neletel.“
V utorok v škole potom dievčatá rozoberali, ktorá mala viac kúpačov. A tešili sa z toho, že im oblievačku mohli vrátiť.
Sviatky boli časom na prechádzky s rodičmi do prírody. Po ceste sa vždy zastavili aj na cintoríne a na hroby starých rodičov doniesli zlatý dážď alebo puzičky. „To je po spišsky bahniatka,“ vysvetľuje. „Keď odišli rodičia, chodili sme potom s mojimi deťmi na ich hroby a nosili sme im tieto symboly jari.“
Na oblievačku od vlekárov nezabudne
Už od detstva je pre gelnickú rodáčku neodmysliteľnou súčasťou Veľkej noci lyžovačka. A s ňou sa spája aj najväčšia oblievačka.
„Raz sme boli v Tatrách a vlekári nás tak doslova zliali, aj napriek tomu, že sme ich prosili, modlikali, aby to nerobili, že som potom bola veľmi chorá. Dva týždne som sa z toho nevedela dostať. To bolo naozajstné oblievanie vedrom. Všetky ženy zaradom. Odvtedy všetkým kúpačom kričím – nie, nie, nie, lebo budem chorá. Nemôžem si to dovoliť, mám predstavenie. Roky sme v utorok po Veľkej noci hrávali. A tohto roku opäť.“
Za oblievačkou cestuje
Temperament v sebe pani Beáta nezaprie ani teraz, keď v zápale rozprávania lakťom nechtiac stláča zvonček pre obsluhu v kaviarni. Ktovie po koľkom zazvonení čašníčka na to prišla upozorniť.
Spomienky očividne oživili obrazy, ktoré si herečka uchováva s úctou. Najmä tie s rodičmi. A tak, ako oni jej v detstve, tak aj ona svojim deťom pripravovala sviatky, späté s pobytom v prírode.
Dodnes, aj keď už deti žijú vlastnými životmi, neodmysliteľnou súčasťou jej Veľkej noci je lyžovačka.
„Vlani sme mali prekrásnu Veľkú noc. Syna aj dcéru s rodinami som pozvala do Tatier. A cestou späť sme sa zastavili v Gelnici u brata, zašli sme na hroby, pospomínali. Brat má dvoch synov. Aby oni nemuseli cestovať kvôli oblievačke do Košíc, cestujem ja tam už roky. Tohto roku navyše budú mať brat aj synovec meniny, obaja sú Mariánovia. Ja im zagratulujem a oni ma oblejú. A ešte viem, že aspoň jeden deň tohtoročných sviatkov budem venovať práci.“
Teší sa z roly matky v Rimanke
V Štátnom divadle sú totiž v plnom prúde prípravy novej inscenácie – Rimanka podľa Alberta Moraviu a Beáta Drotárová si v nej zahrá úlohu matky, ktorá organizuje dcére život.
„Je to nádherná postava a som za ňu vďačná. Hru pripravuje výborná mladá režisérka z Bratislavy. Trochu som sa toho obávala, lebo mladí asi nie veľmi radi pracujú so starými, ale myslím si, že spolupráca s ňou je vynikajúca. Napriek tomu, že je to téma, o ktorej si ľudia povedia – načo to teraz vyťahujú, nástup fašizmu v Taliansku, o čom to bude. Ale ja si myslím, že to je tak súčasná téma. A keď som toho Spartaka videla, tak som si uvedomila, že hrozba vojny a až nástup fašizmu hrozí skutočne aj teraz. Nikdy neviete, kde to môže vypuknúť. A chceme upozorniť ľudí na to, čo všetko to prináša, kam by nás to zatiahlo, keby sa to naozaj stalo. Tou Rimankou vyjadríme určité memento.
S postavou matky sa nestotožňujem, ja by som sa voči dcére zachovala inak. Ale my nestvárňujeme seba, my stvárňujeme dobu, talianske povahy, temperament. Ide o to, aby sa mala dcéra dobre a to núti tú matku k činom, ktoré robí.“
Veľká noc je aj bolestnou spomienkou
A čo vaša dcéra - žije svoj život alebo ste jej ho vysnívali vy? - otázka, ktorou sa oblúkom vraciame späť k Veľkej noci.
Michaela ide v šľapajach nielen mamy, ale aj otca, ktorý bol hercom v Štátnom divadle. Zomrel, keď išla do prvej triedy. Práve v čase veľkonočných sviatkov.
„Preto sa mi spájajú nielen s radosťou, ale aj so smútkom. Bola to veľká rana, ostala som sama s dvomi deťmi. V Rimanke mám taký monológ, s ktorým sa stotožňujem a mám obavy, že na premiére nezvládnem príliv citov a asi sa rozplačem. Navyše je to presne v deň 25. výročia manželovej smrti. Hovorím tam: 'Keď nás tvoj otec opustil, nemala som chuť žiť. Ty si bola tá, ktorá ma znovu vrátila k životu. A len vďaka tebe to všetko ešte dávalo zmysel.' Ja som radostný človek, smútili sme, ale život ide ďalej a musíme sa tešiť z toho, že máme vnúčatá a že nám robia radosť. Hoci aj takými výrokmi, ako mi povedal trojročný Miškin syn Sebastiánko – stará mamka, ja ťa ľúbim. A prečo ma ľúbiš? Pretože si ešte celkom zachovalá.“
Kondíciu si udržiava pohybom
Určite za tú zachovalosť a kondíciu vďačí Beáta Drotárová aj svojmu aktívnemu životu. I keď by už mohla oddychovať a užívať si penziu, stále ju môžeme vidieť na javisku divadla.
V tejto sezóne má v repertoári 5 hier, Rimanka bude šiesta. Aktivitou však hýri aj mimo divadla. O svoje skúsenosti sa delí s budúcimi hercami, žiakmi Konzervatória Jozefa Adamoviča, ktorých učí javiskovú reč.
Niekoľkokrát týždenne tancuje zumbu, chodí do prírody, bicykluje sa a pláva.
Lyžovačka už nie je o výkone. Kedysi zjazdila na lyžiach Lomnické sedlo aj 25-krát za deň, dnes je šťastná aj zo 4 – 5 jázd. „To ma nikdy neopustí. Kým budem vládať stáť na nohách, budem sa lyžovať.“
Pod Mont Blancom. Vášnivá lyžiarka má výbornú kondíciu. Foto: archív B. D.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
