Jedine zásahom osudu. Život Hildegard Klimpelovej, ktorú všetci poznajú ako tetu Hildu, je hodný románového spracovania. Dnes deväťdesiatročná pani stále cvičí a chuť žiť ju rozhodne neopúšťa.
Trénerka tých najlepších krasokorčuliarov oslávila 1. januára deväťdesiate narodeniny. Stále je čiperná a korčule by si obúvala doteraz, nebyť niekoľkých zranení. „Pred deviatimi rokmi som si pri trénovaní hendikepovaných detí zlomila šiesty stavec. A onedlho nato som si zlomila aj bedrový kĺb, takže by to už bolo riskantné. Keby ich nebolo, hneď by som bola na ľade," smeje sa teta Hilda, ako ju volávali jej zverenci. Dlhoročným športovcom často šport vo vyššom veku chýba. Aj trénerka je toho živým dôkazom. „Pravidelne cvičím pod dohľadom rehabilitačnej sestry, bicyklujem na stacionárnom bicykli a musím sem zarátať aj prechádzky do obchodu a späť."
Otec jej neveril
Keď chodievala s otcom dvakrát do týždňa na umelé klzisko, vtedy jediné vo Viedni, ani vo sne by sa jej neprisnilo, že raz ju bude korčuľovanie živiť. „Ľad ešte nebýval taký kvalitný ako dnes, všade boli mláky vody. Stále som bola na zadku a celá mokrá. Otec nado mnou len mávol rukou. Nikdy sa to nenaučíš, vravel. No, nebola to žiadna sláva, ale vidíte, potom som vychovala Nepelu," konštatuje Múdra. Kým k tomu došlo, stihla aj niekoľko sezón vo viedenskej ľadovej revue a takmer doštudovala vysokú školu pedagogického smeru. Kvôli svadbe ju zrušila semester pred záverečnými štátnicami.
Bez rodiny, ale s manželom
Bratislavčan Jozef mladú Hildegard zaujal od prvého momentu. Stretli sa práve počas ciest ľadovej revue, kde ona tancovala a on sprevádzal celý ansámbel. „Vydala som sa v roku 1947. Svadbu sme mali v Modrom kostolíku. Keďže som nevedela po slovensky a kňaz zasa po nemecky, musela som sa tých pár slov naučiť naspamäť," spomína na začiatky manželstva. Naučiť sa slovenčinu bol však menší problém ako fakt, že svoju rodinu videla len raz do roka. „Keď zavreli hranice, rodičov som videla len zriedkavo. Vycestovaciu doložku sme dostali raz do roka. Stalo sa, že syn Paľko bol po operácii očí a mohol ísť na rehabilitáciu na tri mesiace do Rakúska. Tak sme ho priviezli na hranice, prešiel sto metrov po území nikoho do Rakúska, kde už ho čakali moji rodičia. Oni zasa raz prišli za nami tak, že si kúpili liečebný pobyt v Piešťanoch. Ani tam nenastúpili."
Náhoda
Aj keď sa jej z rodnej zeme odchádzalo ťažko, verila, že ide do lepšieho. Dlhé roky o tom síce pochybovala, tak ako jej rodičia, no nakoniec zaúradovala náhoda. „Ja už som bola mamou dvoch detí a manžel si zlomil nohu. Potrebovala som pre nás čo-to zarobiť." Preto kývla na ponuku trénera a krasokorčuliara Emila Skákalu, aby trénovala deti. Jedným z prvých bol práve Ondrej Nepela. „Jeho mamička ma poprosila, či by som sa na neho nemohla pozrieť. Sedemročný Ondrej nebol až taký talent, ale svojou vytrvalosťou, húževnatosťou a disciplínou nakoniec dosiahol prvenstvo." Hilda Múdra na neho dodnes spomína, v kontakte boli až do jeho smrti v roku 1989. „Hovoril mi teta a mal toľko rokov ako moje deti. Aj preto som ho neraz vnímala ako svojho syna," spomína trénerka.
S Ondrejom Nepelom. Odtrénovali spolu trinásť rokov. Foto: tasr
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.