Keďže včera sme obvinili Fica z prelomenia zahraničnopolitického konsenzu (ktorý sa tu držal po Mečiarovi 17 rokov), dnes mu musíme navyše diagnostikovať zahraničnopolitickú schizofréniu. Komplexnú, v terminálnom štádiu.

To je prvá možnosť. Druhou je, že pozíciu, do ktorej vmanévroval seba osobne i Slovensko, si uvedomuje, a z publika si strieľa.

Lebo po a, verí, že zahraničná politika aj tak voľby nerozhoduje, alebo po b, myslí si, že obecenstvo je zložené z ešte dezorientovanejších jedincov (pomätencov) než je on.

Netreba veru žiadne trojciferné IQ, aby jeho včerajšie vyhlásenie, že „my nemáme iný životný priestor ako EÚ, treba byť súčasťou jadra, mať euro, držať sa silných krajín", videl v totálnom rozpore s jeho politikou každý pozorovateľ.

Či v ukrajinskej, či v utečeneckej kauze je Fico raz rétoricky, druhýkrát aj konkrétnymi krokmi v najkrajnejšej opozícii „k jadru, držaniu sa silných krajín".

Vyhláseniami o „nezmyselných sankciách" a podobne, ako aj súdnym napadnutím rozhodnutia ministerskej rady, či odmietaním legálnej migrácie Fico vráža klin do dvoch konsenzuálne prijatých najdôležitejších politík EÚ.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.