Dušan Kaprálik oslávil ostatnú nedeľu šesťdesiate ôsme narodeniny. Rodák z Martina mal byť pôvodne matematikom, no rozhodli recitačné súťaže aj skoršie prijímačky na herectvo. Dnes by už nemenil, veď s divadlom je ženatý už viac ako štyridsať rokov.
Ostatnú nedeľu oslávil Dušan Kaprálik šesťdesiate ôsme narodeniny. Či už ide o okrúhliny alebo narodeniny bez špeciálneho prívlastku, herec nemá rád akékoľvek nútené gratulácie.
„Nemám rád ruch okolo mňa smerom ku mne. Potom ma to núti usmievať sa, pritakávať, zrazu som celý stuhnutý a z celej zábavy sa stáva len povinnosť. Neviem, prečo je to tak. Ešte som sa nad tým vlastne ani poriadne nezamyslel,“ smeje sa herec.
Najradšej je, ak sa už oslava preklopí do neformálnejšej časti a nastane spontánna zábava bez zdvorilých úsmevov: „Potom to už môže byť všelijaké. Aj divoké, aj seriózne, akékoľvek. Ale keď je to v hodine H, lebo sa to musí, tak sa tomu radšej vyhnem.“
Vedec s umeleckým nadaním
Introvertnosť, ktorá sa objavuje u Dušana Kaprálika výlučne v čase silených osláv, môže mať zaklady v jeho mladých rokoch. K hereckému umeniu neinklinoval odjakživa.
Až do maturity bol fanúšikom matematiky a fyziky, dokonca na matematicko-fyzikálnej olympiáde skončil štvrtý v Československu.
Ako v sebe nájde nádejný vedec lásku k umeniu? „Ani sám neviem. Zrejme nemôžem hovoriť o jednej veci, ktorá by rozhodla, skôr to bola taká nejaká súhra okolností. V prvom rade za všetko môže moja učiteľka slovenčiny, ktorá ma posielala na recitačné súťaže.“
Dobré rozhodnutie
Povzbudený niekoľkými výhrami v recitačných súťažiach sa mladý muž rozhodol poistiť svoju budúcnosť niekoľkými prihláškami na vysokú školu: „Dal som si prihlášku na vysokú školu a bol som presvedčený o tom, že bude zo mňa matematik. Ale pre istotu som zvážil aj možnosť druhej školy a dal som si prihlášku na VŠMU. No a keďže talentovky na herectvo boli o niekoľko mesiacov skôr ako prijímačky na matematiku a fyziku a prijali ma, tak som sa rozhodol, že to predsa len skúsim.“
Dnes by už ani za nič nemenil. „Život herca je zaujímavý, prináša síce aj smutné, ale aj veselé okamihy. A ak to celé človek berie s nadhľadom a baví ho to aj v šesťdesiatke, tak čo viac si môže priať? Dobre som urobil, keď som uprednostnil divadlo pred matematikou...“
Nebrať sa vážne a tvrdo pracovať
Na svoje školské časy má Dušan Kaprálik len tie najlepšie spomienky. „V ročníku bol so mnou Jožko Bednárik, Dušan Jamrich, Vlado Bartoň aj Zuzka Cigánová. My sme v škole aj spávali, skúšali, vymýšľali... Nás to strašne bavilo.“
Profesor Huba, ktorý mal mladých hercov pod palcom, ich učil toľko potrebnému nadhľadu.
„Naučil nás dívať sa na celú svoju prácu troška s odstupom, troška s humorom, hlavne nie príliš vážne, a pritom tvrdo pracovať. Huba nás nechal robiť samých. Keď videl, aká sme my banda, tak len zatelefonoval - Decká, robte sami, betónujem garáž. A takto to išlo niekedy aj tri týždne po sebe,“ neschádza hercovi úsmev z pier pri päťdesiat rokov starých spomienkach.
Nespokojný s mládežou
Dnes sa karta obrátila. Ako dlhoročný herec odovzdáva svoje skúsenosti mladšej generácii.
„V dnešnej dobe sú ale mladí iní. Tlačí sa mi na jazyk, že by som si vedel predstaviť aj lepších. Oni sú však len takí, aká je doba a aké je všetko okolo. Aj medzi nimi sa nájdu tí, ktorí majú ozajstný záujem, a tí poctivo makajú. Ale tí, ktorí len snívajú o herectve a cez všetko prechádzajú s ľahkým srdcom, nebudú mať výsledky. Bol som zvyknutý, že som mal ročníky, v ktorých veľa ľudí naozaj makalo a dodnes sú veľmi dobrí. Teraz sú zo štrnástich snaživí dvaja - traja, a to je málo.“
Nová generácia
Vývoj hereckých generácií mal Dušan Kaprálik možnosť sledovať aj u seba doma. Tri zo štyroch detí sú už dnes skúsenými hercami.
Aj u Kaprálikovcov, tak ako vo väčšine hereckých rodín sa konalo prehováranie detí a ponúkanie iných povolaní.
„Samozrejme, že som to robil. Ja totiž poznám aj krásy, aj odvrátenú stránku tejto profesie. Vydržať v tejto práci, to chce pevné nervy a veľmi silné zamilovanie sa. Ten, kto len sníva o úspechu a o pozlátku, narazí hneď pri prvej kritike, ktorá je záporná. Zraní ho a v mladom veku sa nedá odhadnúť, či bude alebo nebude mať dosť sily zvládnuť ju. Preto som deti nútil vyštudovať normálne gymnáziá, matematické, aby mali široký obzor. Robil som to s tým, že keď ich to neopustí, nebudem im viac brániť.“
A tak aj bolo. Ondrej, Zuzana a Martin Kaprálikovci sú plnohodnotnými súčasťami umeleckého sveta.
Bez manželky
Škoda, že sa úspechu Martina a Zuzany nedožila aj ich mama. Prvá hercova manželka Helena, za slobodna Romančíková zomrela, keď boli ešte deťmi.
„Mali sme nádherný, harmonický vzťah. Vzali sme sa a narodili sa nám deti. Potom však Helena ochorela. Najskôr jej začali tvrdnúť kĺby na rukách,“ opisuje situáciu spred viac ako tridsiatich rokov Kaprálik.
Helena chodila po doktoroch i liečeniach, ale nič nepomáhalo. Nakoniec jej službu vypovedali obličky.
„Pamätám si, že práve sme boli so Zuzkou na Hviezdoslavovom Kubíne, kde vyhrala a cestou naspäť sme prespali v Martine. V noci mi zatelefonovali, že Helena zomrela. Bol to pre mňa strašný šok. Nechápal som to, pretože ešte pred odchodom sme boli u špecialistov a nikto nič nezistil,“ spomína herec a dodáva, že išlo o nejakú vzácnu chorobu a celý jej priebeh trval asi rok a pol.
Druhá mama
Dušan Kaprálik zostal s deťmi sám. „Niekedy večer sa deti pýtali a mrnkali, kde je ich maminka. Snažil som sa, aby nestratili istotu. Vysvetlil som im, že mamu už neuvidia, ale je stále s nami, a že ich ľúbi.“
Rok trvala jeho samota, ktorú narušila šermiarka Silvia. Mala vtedy len dvadsaťdva rokov, herec o trinásť viac.
„Zo všetkých žien sa mi najviac pozdávala. Študovala ešte na vysokej škole archívnictvo a pomáhala mi s deťmi. Je to pracant a spoľahlivý človek,“ vraví herec.
„Pre deti sa stala druhou mamou. Prijali ju, takže som si dobre vybral.“ Po šiestich rokoch manželstva sa do rodiny Kaprálikovcov narodili dvojčatá Ondrík a Danka.
Danka ho naučila trpezlivosti
Kým Ondrej bol od narodenia zdravotne v poriadku, o Danke sa to povedať nedalo.
„Ona žije aj v tom našom svete, aj v tom svojom. A prechádza z jedného do druhého a to hoc i v pol vete. Nebolo jednoduché naučiť sa odsledovať, čo kedy a ako myslí. Chcelo to tréning. Danka je nádherná a úprimná a je to nesmierne dobrý človek. Veľmi ma zmenila a ja som jej za to vďačný. Som menej netrpezlivý, menej nahnevaný na svet. Som menej kritický voči určitým veciam a situáciám. Rozhodne som menej náročný a nad všetkým, čo sa okolo mňa deje, si dokážem utvoriť nadhľad. Bez nej by som sa to možno nikdy nenaučil,“ dodal hrdý otec.
Ženatý s divadlom
Známy herec je pozitívnym človekom. Snaží sa na všetko pozerať bez zloby, aj keď to často nie sú práve príjemné udalosti.
„Nikdy som nebol ten typ, ktorý by rozmýšľal negativisticky. V tomto smere som vlastne akčný a nenechávam veci, nech sa riešia samy a ak je to možné, tak sa radšej o svoje šťastie pričiním sám,“ dodáva s úsmevom.
Snáď len keby sme jeho úsmev vídali viac aj na televíznych obrazovkách.
Naposledy sa Dušan Kaprálik objavil vo výpravnej rozprávke Láska na vlásku, v seriáli Ochrancovia a Búrlivé víno, spolupracoval tiež na Meste tieňov či Mafstory. Najväčšou láskou však pre neho stále zostáva divadlo.
„Herectvo si ma pýta samo. Už je to raz tak, veď s divadlom som šťastne ženatý už viac ako štyridsať rokov,“ konštatuje na záver.
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
