„Dovolil sem si švestičky z naší zahrádky.“ Dnes už legendárna veta ešte legendárnejšieho Hujera z filmu Marečku, podejte mi pero. Život tejto postavičke vdýchol Václav Lohniský. Skonal 18. februára 1980 uprostred filmovačky v Krkonošiach.
Osudným sa mu stal tretí infarkt, ktorý bol taký silný, že by ho nezachránil ani profesionálny zdravotník stojaci vedľa neho.
Takto sa vyjadrili lekári po tom, čo zistili príčinu smrti Václava Lohniského. Priamym svedkom bol aj Zdeněk Troška, vtedy asistent réžie filmu Krakonoš a lyžníci.
„Vydal som sa s ním do stráne, on si niesol lyže a ja som sa snažil sprevádzkovať nefunkčnú vysielačku. Ešte som mu hovoril, nech na mňa počká, že mu ich vezmem,“ spomína na osudné chvíle Troška.
„Blúdil som očami medzi vysielačkou a miestom, odkiaľ sa mal robiť záber a zrazu vidím, že si pán Lohniský ľahol do snehu. Hovoril som mu, že to nie je vhodné miesto pre odpočinok, ale hneď som spoznal, že niečo nie je v poriadku. Pribehol som k nemu a videl, ako sa mu pretočili bielka.“
Václav Lohniský bol na mieste mŕtvy.
Introvertný extrovert
Kolegovia neverili, veď nemal ani šesťdesiat. No pravda bola nezvratná. Zanechal na svete manželku a dcéru.
Obe na neho spomínali ako na tajomného človeka, ktorý si rád nechával veci pre seba. Svoje pocity nerozoberal ani s rodinou. Presne takého si ho pamätajú aj kolegovia.
„Bol introvert, ale správal sa ako extrovert,“ hovoria jedni a dcéra Michaela dopĺňa: „Mama o ňom hovorila ako o bájkarovi. Ako prežíval veci, nevedela ona a ja už tobôž nie. Bol ako tajomný hrad v Karpatoch.“
Trošku neurotický, v niektorých veciach neporiadny, v iných zas prehnane pedantný. Doktor Jekyll a pán Hyde.
Z kňaza hercom
K herectvu a réžii sa dostal až neskôr. Na želanie matky študoval najprv v kňazskom seminári.
„Ako kňaz by bol výborný. Keď otvoril ústa, rozprávalo mu to samo,“ vravia obyvatelia malého českého mesta Holice, ktorí Lohniského každé ráno stretávali odetého v rúchu, ako sa ponáhľa na vlak do školy.
Vydržal tam dva roky, potom sa rozhodol splniť si herecký sen a nastúpil na pražské konzervatórium. Úspešne vyštudoval nielen herectvo, ale aj réžiu. Pôsobil v divadlách v Ostrave a Plzni. Neskôr zamieril do Prahy, kde si v Divadle pod Palmovkou vyskúšal na niekoľko sezón aj riaditeľskú stoličku.
„Nevedel sa dočkať dôchodku. Hovorieval, že bude cestovať po celej republike a v divadlách režírovať Moliera,“ spomína dcéra.
Maľovaný denník
Keby sa mu to podarilo, istotne by sa počet jeho réžií vyšplhal k vysokému číslu, takto ich bolo „len“ 105:
„A filmov a hier, v ktorých hral, bolo 129,“ vyratúva Michaela.
Vie to celkom presne. Z tých málo vecí, ktoré sa po otcovi zachovali, je v jej vlastníctve jeho zápisník. Aj keď o ňom kolegovia vravievali, že bol neporiadny, svoj archív priviedol do dokonalosti. Boli v ňom všetky hry, mená režisérov a rok, kedy boli naštudované a nechýbali ani denné zápisky.
Mali jednu zvláštnosť. Lohniský si nepísal, čo ho kde čaká, on si to kreslil.
„Boli to obrázky prepracované do najmenšieho detailu, vymaľované akvarelovými farbami. Musel sa pri tom pekelne sústrediť,“ spomínajú najbližší.
Choroba nečistého stola
Kto vie, čo mal nakreslené v dňoch nakrúcania komédie Marečku, podejte mi pero.
„Ten film mal veľmi rád, aj keď bol po ňom pre všetkých len Hujer,“ vraví dcéra.
No Lohniský bol aj Smrťák v rozprávke Dařbuján a Pandrhola, docent Chocholoušek v komédii Jáchyme, hoď ho do stroje! alebo hrobár Jaroš v psychologickom filme režiséra Františka Vláčila Dým bramborové natě. Veľká škoda, že postáv a režisérskych počinov nebolo viac.
„Mal veľmi hektický život. Hovorieval, že infarkt je choroba nečistého stola. Dostávajú ju ľudia, ktorí majú resty a nestíhajú dokončovať svoju prácu. Presne to bol aj jeho prípad,“ uzatvára dcéra Michaela Lohniská.
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
