Ján Štrasser dlho kočoval, no nakoniec sa usadil na západe, kde robí východu dobré meno. Veď šikovných textárov je ako šafranu.
Ján Štrasser sa narodil v Košiciach 25. februára 1946, rok po ukončení 2. svetovej vojny. Budúci štvrtok ho teda čaká oslava sedemdesiatych narodenín.
„Rodičia boli za vojny rasovo prenasledovaní a určite vtedy nechceli na svet priviesť dieťa. Už boli starší, takže som jedináčik.“
Spisovateľ svoju lásku ku knihám a slovu pripisuje práve svojmu statusu jedináčika. Keďže sa nemal s kým hrávať, naučil sa veľmi skoro čítať.
„Peter Pišťanek povedal krásnu vetu: Jedináčik sa naučí čítať, keď má päť rokov a nemá rád nedele, pretože sa nemá s kým hrať. To bol aj môj prípad,“ vysvetľuje Štrasser.
Román o atómovej elektrárni
Svoje rané detstvo strávil v Košiciach, z ktorých sa však neskôr rodina odsťahovala.
„Otec pracoval v magnezitovom priemysle najprv v Košiciach, potom v Lovinobani, kde som vo fabrickej kolónii prežil detstvo. Bola tam veľká závodná knižnica, čítal som hlava-nehlava, aj knihy pre dospelých.“
A v tých časoch začal objavovať aj čaro vlastnej tvorby, prvé boli krátke básničky do pamätníčkov spolužiačok.
„V mojej mladosti facebook nebol, boli pamätníčky, tak tam som vypisoval všelijaké básne. Jednu som dokonca napísal a učiteľka ju poslala do súťaže, vyhral som školské, okresné aj krajské kolo, ale to len preto, lebo som súťažil sám.“
Druhý počin hrdého nádejného autora bol dobrodružný román s na dieťa pomerne netradičnou témou, o výbuchu v atómovej elektrárni. „Drzo som ho poslal do vydavateľstva Smena,“ smeje sa dnes na svojich začiatkoch.
Košice sú základ
V čase vzniku románu mal Ján Štrasser 13 rokov, o rok neskôr sa rodina presťahovala naspäť do Košíc.
„Prežil som tu celú pubertu, moje stredoškolské Košice sú vlastne základom všetkého môjho podstatného,“ vyznáva sa z lásky k mestu.
Stredná škola sa niesla v znamení strojariny, ktorá mu veľmi po chuti nebola, no ako sám priznáva, dôležitejšie bolo mať chlieb v rukách.
„Upäl som sa na slovenčinárov a uvedomil si, že buď budem na tej škole čierna ovca alebo biela vrana.“
Svoju netalentovanosť k strojarine budúci spisovateľ vehementne dokazoval aj známkami. „Z jednotkára som padol na trojkára. Ale prežil som to vďaka tolerantným profesorom, aj vďaka kooperácii v triede. Technicky zdatní spolužiaci mi počítali zadania a ja som im písal slohy.“
V Košiciach sa Štrasser zdržal opäť len na krátko, zajačie úmysly sa u neho začali prejavovať ešte pred maturitou.
„V tom čase prišli do Košíc mladí absolventi Filozofickej fakulty z Bratislavy. Vzbudili vo mne túžbu ísť študovať do Bratislavy. Chcel som študovať čistú slovenčinu, ale tú neotvárali. Tak som si zvolil kombináciu s ruštinou.“
Len po slovensky
A podarilo sa, Bratislava privítala už pomerne aktívneho tvorcu s otvorenou náručou.
„Vhupol som až po uši do literárneho a umeleckého sveta. Ešte som si ani poriadne nezložil na priváte kufor a už som upaľoval do Mladej tvorby s básničkami. Vyhodili ma dvermi, vrátil som sa oknom. Literatúra mi vtedy bola všetkým. To bol možno aj hlavný dôvod, prečo som po šesťdesiatom ôsmom neemigroval. Nevedel som si predstaviť venovať sa literatúre inak ako po slovensky a inde ako na Slovensku,“ uvažuje Štrasser.
Literatúra bola v tých časoch v najväčšom rozkvete, stávala sa stredobodom kultúrneho života, na každom kroku sa zoskupovala mládež, ktorá tvorila, písala, angažovala sa. Jedna taká básnická skupina sa sformovala aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Mladý Štrasser bol, samozrejme, jej člen, vďaka tomu dostal možnosť pôsobiť v Slovenských pohľadoch. „Bol to zlomový moment v mojom živote.“
V redakcii pracoval ako dievča pre všetko, prinášal, odnášal, čítal, prepisoval a nasával literárno.
Vojenčina v súbore
V lete 1968 Ján Štrasser končil štvrtý ročník vysokej školy, okupácia ho zasiahla všemožnými spôsobmi, no vždy sa mu podarilo tvoriť – či už v ilegalite alebo tak, aby sa vyhovelo všetkým.
Aj keď priznáva, že niektoré vojenské piesne, textov ktorých bol autor, by najradšej vymazal. Šťastie sa neho usmialo pri nastupovaní na povinnú vojenskú službu. Aj keď nebol ani herec, ani hudobník, dostal sa do Vojenského umeleckého súboru.
„Písal som pre nich texty piesní. Koncom šesťdesiatych rokov sa tam hral taký istý pop ako v civile. Sedel som na organizačnom oddelení, raz za dva týždne som zabalil plagáty a rozoslal ich na miesta, kam mal VUS prísť účinkovať. Bola to panská vojenčina.“
Vďaka nej sa mohol venovať veciam, ktoré ho bavili viac ako ideológia.
Stovky textov
Reči o Štrasserových textárskych kvalitách sa šírili rýchlo, dokázal písať o rôznych témach.
Ľahkosť a mnohé medziriadkové posolstvá robia z jeho textov vyhľadávanú komoditu. Služby pána textára neváhala využiť ani Alta Vášová, autorka kultového televízneho muzikálu Neberte nám princeznú.
Ján Štrasser pre toto dielo vytvoril všetky texty piesní. Hity, dnes staré 32 rokov, sú stále populárne, rovnako ako o niečo mladšie satirické texty, ktoré vznikli pre televízny kabaret Večer Milana Markoviča.
„Keď sa Milan Markovič s Petrom Breinerom rozhodli, že idú robiť politický kabaret, ktorý sa bude vysielať naživo a oslovili ma, či by som každý mesiac nenapísal tri satirické texty, bola to úžasná príležitosť. Do Večera Milana Markoviča som za tých dvanásť rokov napísal asi 350 textov.“
V živej pamäti divákov zostali najmä Babky demokratky alebo nadčasová upravená Varila myšička kašičku.
Politický kabaret sa po rokoch stával na obrazovkách menej žiaducim, v tých časoch už Štrasser spolupracoval so špičkou populárnej hudby, Müllerova Tlaková níž, Žbirkove Zažni, to je len malý zlomok fantastických piesňových textov, ktoré vznikli perom Jána Štrassera.
Manželstvo na druhý pokus
Na básničky sa dali vždy dobre baliť dievčatá, no vraj nájsť takú, na ktorú by to zabralo, nebolo vždy ľahké.
„Básničky zaberali len na špecifický druh dievčat, ale odhadnúť, ktoré to sú, bolo veľmi ťažké. Vždy som však bol ukecaný. To, čo sa mojim kamarátom podarilo zbaliť na figúru, ja som si musel vykecať.“
Evidentne mu to išlo viac než dobre, vo svojom srdci našiel stabilné miesto hneď pre dve ženy. S prvou, mamou svojho jediného syna, sa však po rokoch rozviedol.
„Bola to klasická situácia. V živote človeka sa niekedy stane, že mu príde do cesty iná žena. S prvou manželkou sme žili v pomerne harmonickom manželstve, ale toto bolo veľmi silné volanie divočiny. Po prechodnej fáze sme sa rozviedli, ale zachovali sme si korektný vzťah,“ priznáva Štrasser.
Dôchodca workoholik
S druhou manželkou žije dodnes, aj keď je v domácnosti ľavoruký, nevariaci a dokonca podľa vlastného tvrdenia aj nedostatočný romantik, manželka ho ľúbi presne takéhoto.
„Básničky jej nepíšem, ani dezertíky jej nenosím, to mám zakázané, asi nie som ani taký veľký romantik, ako by si ona predstavovala,“ smeje sa.
Z Jána Štrassera nie je ani bohém. „Prvoligový bohém nie som. Ja mám blok na alkohol vo väčšom množstve. Ale ako vravieval Julo Satinský, nie je umenie piť, keď ti chutí, ale keď ti nechutí.“
Dopovať sa nepotrebuje ani počas písania. A to mu takmer každý rok vychádza nová kniha rozhovorov so známymi osobnosťami. V pláne má stále ďalšie a ďalšie. Nepracujúci dôchodca z neho tak skoro zrejme nebude.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
