Bola to úplná náhoda. Stretli sme sa na parkovisku pred nemocnicou. Ona, štíhla, pekná bruneta, tlačila pred sebou svoje milované dieťa na invalidnom vozíku.

Dievčatko vo veku tínedžerky, ale očividne ťažko postihnuté, ovisnutá hlávka i ruky, celé telíčko ochabnuté.
Pritlačila vozík k autu, otvorila bočné dvere. Postavila sa pred vozík, zodvihla dievčinu do náručia a šikovne ju prehupla na sedadlo auta.

Pripla jej popruhy, rýchlymi ťahmi zložila invalidný vozík, šupla do kufra a vrátila sa k dievčine utvoriť jej pred prevozom náležité pohodlie. Po celý čas sa jej milo prihovárala a hladkala ruky...

Pocítila som tú rodičovskú láskavú energiu aj ja, nedokázala som sa pohnúť. Bolo to neuveriteľne dojemné. Mladá mamička iste nechápala, prečo tam stojím.

Obdiv a úctu skladám takýmto matkám, celým rodinám, ktorých sú tisíce. Mohla predsa objednať na prevoz sanitku, mohla to riešiť úplne inak.

Do tohto nežného objatia vložila toľko lásky a energie, že jej s ľahkosťou pomohla nadvihnúť aj to choré dieťa.

Pokúšala som sa domyslieť, koľkokrát za 24 hodín táto mladá mamička musí takúto váhu zodvihnúť, preložiť, prebaliť, urobiť hygienu, nakŕmiť, zabaviť, podať lieky, pritom navariť, postarať sa o celú rodinu.

Sú to „otrokyne“, ktoré si však vlastný osud vybrali dobrovoľne samy.

Avšak na Slovensku zrejme ani iné možnosti nemajú, ak nechcú dieťa dať do ústavu. Všade inde vo vyspelom svete totiž funguje štátny sociálny systém na inej úrovni, napríklad v škandinávskych štátoch.

V tejto oblasti pomáhajú aj ľudia z neziskových organizácií, ktorí tak konajú oddane a nezištne.

Žiaľ, u nás ešte stále máme takú legislatívu, ktorá absolútne nepomáha poctivej a láskavej starostlivosti rodinám so zdravotne a telesne postihnutými deťmi žiť slušne a dôstojne, bez obáv o každodenné prežitie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín