Pamätníci-čitatelia si možno spomenú, že o podujatiach, ako sú visegrádske summity, sme v minulosti písavali ako o rituálnych zjazdoch premiérov a prezidentov bez hlbšieho politického významu, dobrých akurát na to, aby účastníci predviedli jednotu a vlastnú dôležitosť.
V4 bola desať rokov viacmenej akási historická relikvia, ktorá splnila svoje poslanie tým, že na ceste do EÚ a NATO sa členovia vzájomne podopierali. Po vstupe sa vyprázdnený obsah plátal rôznymi aktivitami, o ktorých vám budú politici tvrdiť, že sú dôležité.
Ak sa ale pozriete na Pobaltie, ktoré žiadny regionálny blok neprevádzkuje a nijako sa nezdá, že by mu chýbal, tak hneď je zrejmé, že V4 bola štúdiový prípad zákona o zachovaní inštitúcií.
Ten hovorí, že ak raz nejaká inštitúcia (úrad, orgán, atď.) vznikne, tak nech akokoľvek sa menia časy a vonkajší svet, zrušenie je fakticky nemožné.
Do tohto veetovania vpadla najprv ukrajinská kríza, ktorá na vzťahu k ruskej agresii rituálnu jednotu viac než naštrbila a čosi menej ako úplne rozbila.
Ďalší, tentoraz dostredivý zvrat, však prišiel s utečeneckou kauzou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.