„Skrinka č. 129, kľúč je na tvojej skrinke,“ čítala som si ako prváčka nacapený odkaz.

Domov som šla s meter dlhou červenou ružou. Haluz je, že prešlo už pár rôčkov, doštudovala som, vydala sa a dodnes neviem, kto bol ten „valentín“. Ale spomienky ostali dodnes. Tie najkrajšie.

Dnes už ani neviem, že 14. február vôbec je. Odkedy som sa vydala, žijem si realitu Valentína každý deň.

Alebo, lepšie povedané, realitu lásky i vzťahu a všetkého s ním spojeného.

Keď ma muž vytočí, lebo nevynesie smeti, keď ho naštvem ja, lebo nestihnem kúpiť pečivo, keď ma vytáča jeho „papučová“ kultúra, keď on pení pri mojom sedení pri počítači.

Páči sa mi valentínovanie, je to milý sviatok. No som i ja za to klišé – lásku si prejaviť každý deň.

A to i tým, že príde človek domov a „niekto“ už stihol vyvešať bielizeň. Vybehol kúpiť mlieko. Ustlal posteľ. Umyl pohár od kávy. Drobnosti, ktoré potešia. A nie sú samozrejmé (moja skúsenosť).

V každom prípade – matika nepustí, dvaja sú vždy viac ako jeden.

A keď moja cholerická povaha má niekedy po hádke chuť nakŕmiť obrúčkou ryby v Toryse, spomeniem si na motto z nášho svadobného oznamka: „Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu a keď padnú, jeden zdvihne druhého.“

Tak teda, posilňujeme si nervy obaja.

Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY, č. 5/2016, v predaji od 9. 2. do 15. 2.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári