Ako dedo Jozef z Bambuľkiných dobrodružstiev vychováva už niekoľkú generáciu. Vďaka za jeho talent. A vďaka osudu, že ho nasmeroval k hereckému chlebíku a nenechal ho doštudovať právo.
Narodil sa v dedinke Stredné Plachtince a tam začal aj s ochotníckym divadlom. Rodičia ho v jeho zábavke podporovali, kým nevyhlásil, že by chcel svoje ochotníčenie povýšiť.
Od tohto momentu mu divadlo zakázali a musel im sľúbiť, že vyštuduje niečo poriadne. Podľa Pántikovej kamarátky Maríny Kráľovičovej sa niet čo čudovať, v tom čase ľudia nevedeli, čo to obnáša.
Profesionálne herectvo bolo ešte v plienkach a ľudia z dediny do Národného divadla nechodili. A tak sa musel mladý nadšenec herectva niekoľko rokov trápiť štúdiom práva.
„Nikdy ho nedokončil. Remeslo 'hladného umelca' si ho našlo. Ešte počas štúdia na bratislavskom konzervatóriu účinkoval v SND,“ spomína Kráľovičová.
Národný poklad
Za päťdesiat rokov na najvýznamnejšej slovenskej divadelnej scéne stvárnil viac ako 150 postáv. Pre film ho objavil režisér Martin Frič, ktorý ho obsadil do prvého slovenského povojnového hraného dlhometrážneho filmu Varúj...!
Július Pántik bol pedagógom na VŠMU, režíroval v divadle a v televízii a stvárnil významné postavy aj v televíznych inscenáciách, filmoch a seriáloch. V roku 1966 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1979 titul národný umelec.
Večná sláva vďaka Bambuľke
Aj napriek obrovskému množstvu významných postáv ostane pre divákov Július Pántik navždy dedom Jozefom. Večerníčkový cyklus mu priniesol večnú slávu a deti sa s ním a s nezbednou Bambuľkou učia slušnému správania už niekoľko desaťročí.
„Počas dedovho života sme najviac vnímali práve Bambuľku. Dotkla sa nás a zanechala v nás najväčšie spomienky,“ spomína si na svojho deda jeden z piatich vnukov Matúš Cinzer.
Spomienky na veselé nakrúcanie sa navždy uchovajú aj v pamäti Bambuľky Moniky Haasovej.
„Keď sme sa prvýkrát videli, opýtala som sa ho, či má žuvačku. A mal! Hneď sme boli kamaráti. Každé ráno sme chodili volgou po deda Jozefa, myslím, že takto som pána Pántika aj skutočne oslovovala. Kým sa vychystal, behala som po ich veľkom dome. Vnímala som to už ako taký ranný rituál.“
Psičkár
Do nakrúcania Pántik zapriahol celú rodinu počnúc psom Dickom:
„Len ste sa naňho pozreli a pomysleli si niečo, on už vedel, čo má robiť. Dick dosiahol unikátne výsledky dedovou zásluhou. Boli spolu silno prepojení,“ spomína vnuk.
Jeho dedo mal okrem záľuby v psoch aj ďalšiu veľkú lásku:
„Mal nádhernú okrasnú aj úžitkovú záhradu. Na svoje záhradkárske úspechy bol vždy pyšný. Pestoval mrkvu, kaleráb, zeler, zemiaky, paradajky, papriky, dokonca sme stavali skleník. Aj tu fungoval jeho tímový duch, vždy potreboval okolo seba ľudí.“
Milovaná Jolanka
Celoživotnou oporou známeho herca bola jeho manželka Jolanka, s ktorou mali dcéry Annu a Zuzanu. Zoznámili sa prostredníctvom kolegu v divadle. Pár tvorili 46 rokov a boli skutočne zohratým tandemom.
„Babka sa s jeho prácou absolútne zžila, vedela, že sa v nej dedo našiel a je jeho poslaním. Brala to ako samozrejmosť,“ hovorí o dokonalej rodinnej harmónii Pántikov vnuk.
Rodina bola pre veľkého herca vždy prioritou. Po celý život bol vzorným otcom, vynikajúcim manželom i starým otcom, ktorý držal všetkých pokope.
„Centrálou bol dedov dom, kde sme sa stretávali. Babka Jolanka zabezpečovala cateringový servis a teplo domáceho kozuba. Dedo Pántik mal na starosti kultúrnu a zábavnú stránku. Pekne sa dopĺňali a jeden bez druhého by nevedeli fungovať...“
Bez životného elánu
Smrťou milovanej manželky odišla z hercových očí povestná iskra. Rodina ju už nedokázala zastúpiť, aj keď sa veľmi usilovali. V roku 1998 sa navyše dostavili vážne zdravotné problémy.
„Otcovi sa na nohe zapchala cieva a urobila zrazenina. Následkom toho dostal slabšiu mozgovú príhodu. Lekári zasiahli okamžite, takže nakoniec mal len slabšiu rečovú chybu,“ spomína si na trpké chvíle hercova dcéra Anna.
Zdravie veľkého herca však zostalo podlomené. „Štyri roky po mŕtvici si zlomil bedrový kĺb. Keďže užíval lieky na riedenie krvi, nemohli ho hneď operovať. Operácia sa odkladala nejaké 3 - 4 dni, a keď ju urobili, nešlo to vrátiť naspäť.“
Krátko po operácii 25. augusta 2002 milovaný dedo Jozef zomrel.
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
