Aj si podal prihlášku na košickú univerzitu, no napokon z toho nič nebolo. U Dušana Tarageľa jednoznačne zvíťazilo herectvo.
Rodák z Pribyliny skutočne váhal, či bude pre neho lepšie študovať košickú veterinu, alebo má skúsiť šťastie na VŠMU. Herecké gény podedil po mame, ktorá bola divadelnou ochotníčkou a prejavilo sa to na martinskom gymnáziu, kde recitoval a moderoval školské akcie. Aj preto ho spolužiačka Elenka Romančíková, dcéra známeho herca nahovorila, aby s ňou šiel na prijímačky na herectvo. Okamžite uspel a nastúpil do ročníka, kde boli Juraj Kukura, Andy Hryc, Zuzana Kocúriková, Silvia Turbová, Zoro Laurinc... všetko samí Bratislavčania. Celé roky potom žartom hovorieval Ladislavovi Chudíkovi, že ho na školu prijal len preto, aby mal kto vo filmoch narúbať drevo a podojiť kravy.
Školu však skončil s červeným diplomom a hneď ho vzali do Slovenského národného divadla.
„Herectvo je krásna profesia. Celý život som sa v divadle nielen zabával, ale aj vzdelával a nikdy som neľutoval, že som si ju vybral,“ povedal raz.
Prezradil pikošky na kolegov
Najlepšie roky svojej kariéry zažil v 70. a 80. rokoch, keď patril k vtedajšej hereckej elite a v divadle boli mimoriadne vydarenou partiou. Žili si spolu ako veľká rodina. Dušan Tarageľ sa kamarátil s Františkom Dibarborom, Ivanom Mistríkom či Michalom Dočolomanským. Pre svoje rodiny si robievali navzájom Mikulášov a v divadle organizovali neopakovateľné žúry.
„Boli to fľašové posedenia, ktoré sme robili posledný deň sezóny a pozývali sme aj dôchodcov, aj starých inšpicientov, aj šepkárky, aj starých hercov. Boli šťastní, že na nich myslíme. Ale teraz? Mladí vždy budú ťahať divadlo a vždy si tá staršia generácia myslí, že bola tá najlepšia. Ale mladí herci už majú iné pravidlá, žijú iný život. Viacej utekáme od seba, ako k sebe. Už to nie je rodinná partia,“ skonštatoval 68-ročný herec nostalgicky.
Veselú náladu z divadla sa však Tarageľovi podarilo uchovať pre ďalšie generácie. Sedem rokov tajne zapisoval všetky „prúsery“ a brbty, ktoré sa hercom v divadle a na zájazdoch podarilo urobiť a spočiatku ich čítaval len na spomínaných fľašových posedeniach. Napokon z nich urobil celú knihu, ktorá vyšla pred rokom a pol pod názvom „Hádam ma nezabijú“.
Kvôli oblátkam skončil v popradskej nemocnici
No nielen knihu spomienok, ale aj množstvo zaujímavých hereckých úloh má Dušan Tarageľ na svojom konte. Za starých čias točil 15 televíznych inscenácií ročne, k tomu mesačne odohral dvadsaťpäť predstavení v divadle a zahral si aj vo viacerých filmoch. Za úlohu v snímke Keby som mal dievča dostal ocenenie na filmovom festivale v Karlových Varoch a dodnes si nevieme predstaviť Vianoce bez toho, aby sme si pozreli Vianočné oblátky, kde hral pekného mladého učiteľa. A nakrúcanie tohto filmu v Repášoch pri Levoči si dobre zapamätal aj samotný Tarageľ, lebo kvôli tomu skončil v nemocnici. Hoci mali krásnu zasneženú scenériu, problém bol v tom, že po celý čas nakrúcania bolo len pekné počasie a filmári potrebovali fujavicu.
„Urobili nám ju takzvaným vetrodujom. Prišlo auto s obrovskou vrtuľou a z vriec nasypali molitan. Nepoužili však guľôčky, ale práškový molitan a ten sa nám dostal do očí. Kone mali zápaly spojiviek a ja tiež. Tri dni som strávil v popradskej nemocnici,“ zaspomínal si.
Láska z gymnázia
Hoci ako herec mal určite veľa príležitostí na úlety, nikdy ho to nezlákalo. Práve naopak, celé desaťročia bol verný svojej žene Vierke, s ktorou sa zoznámili na martinskom gymnáziu. Chodili spolu osem rokov, kým sa zosobášili, pretože sa dohodli, že najskôr doštudujú – ona medicínu, on herectvo – a počkali si aj na to, kým Dušan absolvoval rok vojenčiny a uchytil sa v divadle. A zvládli to. Neskôr spolu mali dve dcéry, Veroniku a Barboru, no ani jedna z nich sa nepodala na otca. Staršia Barbora je kunsthistorička v Divadelnom ústave a mladšia Veronika je výskumníčka v Ústave zoológie SAV.
Strata ženy ho zlomila
Najhoršie chvíle nastali v Tarageľovej rodine v roku 2006. Jeho ženu totiž zlomila tragédia, pri ktorej jej sestru zabilo auto.
„Vierka k nej bola citovo veľmi pripútaná. Zrazu prestala chodiť von, uzavrela sa a nepomohol jej ani môj humor. Po čase ju zradilo srdce. Zomrela na infarkt, keď mala len 57 rokov,“ hovorí o najsmutnejších okamihoch svojho života.
Pre herca to bola veľká záťaž na psychiku, a to sa odrazilo aj na jeho zdraví. Vôbec sa netají tým, že robil všetko zle. Cez deň príliš veľa pracoval, žil v neustálom strese, po večeroch vyjedal chladničku a častejšie sa pozeral na dno pohárika. Katastrofálna životospráva si vyžiadala svoju daň. Počas silvestrovského predstavenia prišla nevoľnosť a v poslednej chvíli ho zachránil profesor Pavel Traubner.
„Odviezol ma do nemocnice a tam ma hneď dali na oddelenie intenzívnej starostlivosti a začali ma odvodňovať. Primár mi povedal, že mi ostávalo päť - šesť hodín a srdce mi išlo na desať percent. Paľo Traubner bol zase presvedčený, že mu zomriem v aute,“ spomínal v jednom z rozhovorov.
Do života ho vrátili vnuci
K tomu, aby prekonal manželkinu smrť, mu pomohli aj psychiatri a hlavne získal novú chuť do života vďaka vnukom. Uvedomil si, že nemôže večne žialiť nad tými, čo odišli.
„Povedal som si, že som jediný žijúci starý otec pre mojich vnukov, že musím niečo robiť,“ vysvetlil. A tak začal chudnúť a vyhýbať sa alkoholu.
Dnes za najlepší reštart považuje pobyt na svojom rodnom Liptove. Hneď, ako sa dá, ide na chatu, ktorá je jeho pozemským rajom.
„Moja chata je ukrytá v lese, preto dúfam, že nikto pozemky navôkol neskúpi a nevytratí sa odtiaľ ten pokoj,“ vyznáva sa hrdý Lipták.
Zlatá klasika. Zahral si aj vo Vianočných oblátkach a Svákovi Raganovi. Foto: archív
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
