Je fakticky jedno, či sa včera do štrajku zapojilo 179 škôl, čo je údaj ministra Draxlera, alebo „až" 301, koľko ich spočítala Iniciatíva slovenských učiteľov (ISU), ktorá je organizátorom. Tri či päť percent z plnej množiny inštitúcií, za ktoré ISU bojuje, je menej ako málo.
Takmer pod rozlišovaciu schopnosť Smeru a jeho premiéra, ktorí vcelku racionálne - z hľadiska taktiky - stavili na predpoklad, že veľa vody nenamútia.
Ešte silnejšou kartou proti štrajkujúcim, než tá o údajnom zvyšovaní učiteľských platov za Fica o 25 percent - autor sa k pravdivosti nevie vyjadriť - je, že sa za protestom zhromaždilo iba 11-tisíc. Čiže osmina celého slovenského pedagogického stavu.
Arogantný tón, ktorým Fico, Draxler i Pellegrini komunikujú so vzbúrencami, ako aj celkový výkon Smeru na poli (zďaleka nielen) školstva prirodzene nakláňa sympatie k učiteľom.
Priťahujú i kacírskou vierou, že by vôbec nebolo nespravodlivé, ale úplne zaslúžené, keby vládnu stranu, ktorá opanovala kampaň mimobežnou témou migrantov a „sociálnymi balíčkami", o pár percent oholili.
O to väčšmi, že jednofarebný Fico III Slovensku nikto súdny v dnešnej, najmä geopolitickej konštelácii nemôže želať.
Slabinou podujatia je, že nič dobré nepozerá ani z návyku nátlakových skupín vždy pred voľbami, keď sú strany najzraniteľnejšie - veď im ide o hlasy - tlačiť vlády k múru, z čoho sa stáva na SR folklór.
A toto platí nezávisle od opodstatnenosti či neopodstatnenosti požiadaviek, ktoré sú v prípade učiteľov debatovateľné (hoci nie presne tie, čo predložili Crmoman a spol.).
Na rozdiel napr. od dr. Kollára pred 4 rokmi. V medzivolebnom období je ozaj dosť času pripomenúť sa Ficovi & Draxlerovi (Čaplovičovi, Pellegrinimu). Trebárs aj štrajkom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
