Konštatovanie Miroslava Lajčáka, že „migračná realita dobehla aj tých politikov, ktorí ju nechceli uznať", je naozaj hlboko pravdivé. Dobehla Fica a politikov celej V-4, keďže pre jej občanov bude rozpad Schengenu bolestnejší, než pre „kolegov" na západe EÚ.
Veru, ak sa nestane čosi veľmi nepredvídaného, môžete si, milí spoluobčania, pripravovať na cesty po Európe opäť pasy.
Čo, samozrejme a nanešťastie, nie je vôbec to najnepríjemnejšie, čím rozval Schengenu hrozí.
Kým Rakúsko už dočasne suspendovalo schengenskú dohodu a kontrola na slovinskej hranici vpúšťa len utečencov, ktorí udávajú cieľ Nemecko, rovnaký krok Berlína takpovediac levituje v povetrí.
Vzhľadom na ohromné vnútropolitické pnutie je každý iný scenár strednodobo nerealistický, keďže Merkelová - akokoľvek by utečencov ľúbila - nechce mať na politickom testamente napísané, že ju pochovali migranti. (Niežeby zatvorenie hraníc nebola jej veľká politická porážka. Bude, ale udrží sa.)
Pointa je v tom, že „dočasnosť" hraničných závor visí výlučne na utečencoch, ktorí sa buď budú hromadiť v Grécku, kým Atény neskolabujú. Alebo sa prebijú na cestu ďalej, čím rozkývajú štáty po celej balkánskej trase.
Podstata tejto budúcnosti je, že kým si utečenci nerozmyslia, že o Európu už nemajú záujem, dovtedy nič ako zóna voľného pohybu nemôže byť obnovené.
Myšlienka, že fajn, ak pútnici uvidia, že Európa je zatvorená, tak prestanú migrovať, nerieši nič.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
