Ako mladý študent brnianskeho konzervatória si od českej hereckej legendy vypočul nemilosrdný ortieľ: „On nemôže byť hercom, nevie chodiť!“ povedal Karel Höger o Tomášovi Töpferovi. Našťastie nemal pravdu. Aj napriek zvláštnej kolísavej chôdzi sa tento rodák z Prahy stal skvelým hercom. A okrem toho aj režisérom, riaditeľom divadla, pedagógom, podnikateľom a politikom.
Najväčšiu popularitu si získal ako doktor Král v seriáli Život na zámku, ako veliteľ žandárskej stanice Arazím v Četníckych humoreskách, ale aj ako Vašek Hora v seriáli Vyprávěj. Okrem toho hral aj v mnohých televíznych inscenáciách a filmoch.
„Je to Žid, ktorý sa vydaril,“ skonštatoval raz na adresu 65-ročného herca jeden z jeho kolegov.
Rodičia prežili holokaust
Tomáš Töpfer má síce židovský pôvod, no jeho rodina bola veľmi liberálna a na vierovyznaní nikdy nelipla.
Nemodlili sa, neudržiavali židovské tradície, nechodievali do synagógy, no aj tak dedičstvo predkov ovplyvnilo celý ich život. Nacisti totiž vyvraždili veľkú časť rodiny.
Tomášov otec bol najskôr v známom gete v Terezíne, odkiaľ ho deportovali do Osvienčimu a tam zažil naozajstné hrôzy, no akoby zázrakom sa mu podarilo prežiť.
Matka mala trochu viac šťastia a celú vojnu zostala v Terezíne, pretože bola zdatnou účtovníčkou a stenografkou, a tak ju tam potrebovali.
Rodičia sa zoznámili až v Prahe, po vojne a okrem Tomáša mali aj staršieho syna Pavla.
„O tom, čo prežili, nikdy veľa nehovorili. Pamätám si však, že otec mal na predlaktí vytetované číslo z koncentračného tábora. Ako chlapec som miloval staré vláčiky. Ak som bol dobrý, mamička zložila z hornej police dva kufre s koľajnicami a mašinkami a ja som si skladal po celej obývačke železnicu. Na tých dvoch starých papierových kufroch boli bielou farbou napísané nejaké čísla a písmená. Až v dospelosti som pochopil, že to boli tie kufre, s ktorými sa mamička vrátila z transportu. Takže práve v týchto kufroch boli schované moje najkrajšie chvíle detstva,“ zaspomínal si T. Töpfer, ktorému otec zomrel, keď mal 11 rokov.
Mrzelo ho, že sa ho nestihol spýtať na vojnové časy, no napokon sa veľa vecí dozvedel od otcovho kamaráta Arnošta Lustiga a všetko poctivo zaznamenal pre budúce generácie svojej rodiny. A možno z toho vraj raz vzíde aj kniha.
Lipne na deťoch a rodine
„Pokiaľ niečo zo židovstva v sebe mám, je to silný vzťah k rodine. Židom po storočia nič iné nezostávalo. To bola ich jediná istota. Ich uzavretá komunita, to bola rodina, na ktorej im tak veľmi záležalo,“ vysvetlil herec, ktorý však musel zniesť jeden z najťažších úderov, keď o svoju rodinu prišiel.
S prvou manželkou Martou mal totiž dve dcéry – Terezu a Martu, no v roku 1985 sa rozviedli a ona o dva roky neskôr aj s dcérami emigrovala do USA.
Töpfera to veľmi ranilo. Na deťoch veľmi lipol, takže to ťažko niesol, no na druhej strane bol rád, že dostali šancu vyrastať v slobodnej krajine.
„Veľmi ma však trápilo, že som sa s nimi nemohol stretnúť. Raz som sa za nimi do Ameriky vybral a videl som ich na pár minút. Keď som prišiel na druhý deň na dohodnutý obed, dom bol zamknutý a oni nikde. Nakoniec sme sa stretli až po piatich rokoch, keď prišli do Prahy,“ porozprával o ťažkých chvíľach.
Počas rozvodového konania sa však zoznámil s druhou manželkou, s ktorou žije dodnes a majú spolu aj dcéru. Toto je však výsostné súkromie Tomáša Töpfera, ktoré si úzkostlivo chráni.
Nepriateľská osoba
Nesloboda v totalitnom režime ho však vždy veľmi škrela. Veď si aj koncom sedemdesiatych rokov užil dosť problémov so Štátnou bezpečnosťou.
Jeho svokor bol totiž jedným z prvých signatárov Charty 77, ale hoci Tomášovi kópiu dokumentu ukázal, nedovolil mu to podpísať.
Ten však zorganizoval medzi hereckými kolegami finančnú zbierku na podporu chartistov, ktorí dostali dištanc, a to nemal robiť.
Bol totiž medzi nimi aj bonzák. A začali sa komplikácie s ŠtB. Odpočúvanie, zákaz mimodivadelnej činnosti, výsluchy....
„Od svokra som našťastie vedel, ako sa tam má človek správať. Odpovedal som zásadne holou vetou, alebo som nehovoril nič,“ zaspomínal si na roky, keď bol u Štátnej bezpečnosti vedený ako nepriateľská osoba podozrivá z protištátnej činnosti.
Po revolúcii mal možnosť prečítať si svoj obsiahly spis a dokonca sa dozvedel, ktorí herci na neho donášali. V súčasnosti sa však k tomu nechce veľmi vracať:
„Prečo to pripomínať? Nemôžem a nechcem zo seba robiť disidenta, ani človeka statočného, ktorý by režimu vzdoroval. Ja som sa snažil krčiť ako ostatní, aby som ich nepopudil, aby som mohol robiť svoju prácu. Hral som divadlo, nakrúcal filmy...“
Novembrový aktivista
Preto je pochopiteľné, že len čo v novembri 1989 prišiel náznak toho, že by sa niečo mohlo zmeniť, Töpfer stál v prvom rade.
Hneď na druhý deň po zásahu na Národnej triede, teda 18. novembra, sa spojil s viacerými hercami a v Realistickom divadle čítal vyhlásenie o zatvorení divadiel, žiadal dialóg a bol jedným z iniciátorov generálneho štrajku.
„Nemyslím si, že som bol súčasťou nejakej veľkej, vopred pripravenej dejinnej akcie, vnímal som to celkom spontánne,“ dodal skromne.
Už v tom čase ho začali lákať do politiky, no ešte odolal a dal prednosť divadlu. Dokonca si založil aj svoje vlastné - Divadlo Na Fidlovačke.
„Ja som bol vždy hrozne neposedný a chcel som mať svoje divadlo. Byť len čakateľom na rolu ma nebaví. Nikdy ma nebavilo. Celý život fandím dobrým nápadom,“ vysvetlil herec, ktorý v sebe nezaprie obchodného ducha, pretože okrem divadla prevádzkuje s bratom – vyučeným kuchárom – aj typickú českú „hospodu“ U kalicha.
„Som manažér z donútenia. Keď som nemal prácu, ktorá by ma tešila, tak som si ju vymyslel,“ tvrdí s úsmevom multitalentovaný Pražan.
Napokon došlo aj na politiku a Tomáš Töpfer bol od roku 2006 do roku 2012 českým senátorom.
Húževnatý Columbo
Niektorí kolegovia mu závidia, že sedí na viacerých stoličkách, zarába peniaze, plní si svoje sny. Mnohí mu však za to skladajú obdiv.
On totiž nikdy príliš netlačí na pílu. Keď režíruje, na hercov nekričí, keď manažuje biznis, robí to s ľahkosťou, lebo sa v ňom zrejme prejavujú židovské gény.
„Je húževnatý a čo si zaumieni, to dosiahne. Alebo sa obklopí správnymi ľuďmi a ich využije správne,“ povedala o ňom dlhoročná kolegyňa a kamarátka Eliška Balzerová.
„Je ako taký poručík Columbo – mätie svojou postavou, nemá rád konfliktné situácie, je nenápadný a vyzerá, že sa neorientuje v situácii a potom prídete na to, že on túto situáciu riadi,“ dodali s úsmevom ďalší kolegovia.
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
