Samozrejme, niekde medzi ne sa vtesná aj manželka Jana Boušková. Našťastie si už zvykla, koho má doma a zbytočne sa neprieči. Také harmonické manželstvo, aké má táto dvojica, je skôr vzácnosťou ako samozrejmosťou, tak ako darčeky. Václav Vydra si na ne nepotrpí ani na Vianoce, nie to ešte ku okrúhlinám, ktoré včera oslávil.
Rodák z Prahy oslávil šesťdesiatiny len včera. Teda slovo oslávil dokonale nevystihuje jeho ponímanie narodeninového dňa. Václav Vydra si skôr pripomenul, že pred šesťdesiatimi rokmi prišiel na tento svet.
„Ako som oslávil? No predsa prácou. Vždy sa mi niekto z kolegov vyhráža, že prinesie na predstavenie kyticu. Ja to však neberiem tak, že by som musel oslavovať. Ani päťdesiatku som neoslávil. Sadneme si niekde s manželkou, potom s kolegami niekde v rekvizitárni, ale že by som usporiadal oslavu, tak to nie. Vek neriešim. Mám toľko aktivít a práce, že na to ani nemyslím,“ konštatuje oslávenec.
Drsná vojenčina
Václav Vydra sa narodil v roku 1956 do slávnej divadelníckej rodiny. Mama Dana Medřická aj otec Václav boli hercami, dedko bol dokonca riaditeľom divadla.
„Bol som veľmi šťastné dieťa. Rodičia ma milovali a ja som miloval ich. Vládla medzi nami absolútna otvorenosť. Očakával som, že to je medzi ľuďmi normálne.“
Že to tak nie je, sa presvedčil na vojenčine, ktorá ho doslova zrazila na kolená: „Prostredie tam bolo zásadne nepriateľské. Individualita neexistovala, ja som sa s niečím takým dovtedy nestretol. Naozaj ma to vzalo. Rodičia ma učili milovať slobodu a otvorenosť a tam som bol zrazu nikto.“
Namiesto herectva tenis
Po vojenčine nastúpil už ako absolvent pražského konzervatória do kladenského divadla. Tam si začal veriť, no dlho pri tom nezostalo.
„Krátko po Kladne som dostal angažmán v Mestských divadlách pražských. Pripadal som si tam ako outsider. Dostával som malé úlohy, prvé dva roky boli peklom,“ spomína na svoje herecké začiatky Vydra.
„Stále som si hovoril, že sa nič nedeje, že to nie je dôvod, aby som sa trápil. Navyše mamka mi stále hovorievala, že môj čas ešte príde.“
A tak začal talentovaný herec namiesto štúdia nových úloh hrávať tenis. Žil zo dňa na deň a veril, že mama, vychýrená herečka Dana Medřická, má pravdu.
Pochybnosti o talente
Ani ona sama celkom neverila smerovaniu svojho syna a o jeho hereckom talente neboli spočiatku presvedčení ani rodinný známi, ako napríklad Jiřina Jirásková: „Ja som jednoducho neverila, že by ten talent mohol vydržať tri generácie. Keď sa ma na Václava pýtala Dana, nechcela som ju znepokojiť a nepovedala som jej o svojich pochybnostiach. Ešteže som si ich nechala pre seba, keď sa dnes pozriem na pokračovateľa hereckého rodu, som na neho hrdá.“
Práve Jiřina Jirásková „oslobodila“ mladého Václava Vydru z neperspektívneho angažmánu a prijala ho do Divadla na Vinohradoch.
Sirota
Vo Vinohradoch našiel svoju domovskú scénu a v tomto divadle pôsobí herec dodnes. Ktovie, či sa niekedy dozvedel o pochybnostiach svojej mamy. Ak nie, už si to ani nikdy nepovedia. Dana Medřická náhle zomrela, keď mal Václav len dvadsaťsedem rokov.
„Z ničoho nič jej prišlo zle. Odviezol som ju do nemocnice, kde mi povedali, že prekonala infarkt. Ležala tam týždeň, potom zomrela,“ vracia sa k svojim najbolestivejším spomienkam.
Po smrti mamy zostal sám, tri roky pred ňou totiž zomrel aj hercov otec. „Ani jeho smrť ma nezasiahla natoľko, ako tá jej. Otec bol veľmi chorý, mal roztrúsenú sklerózu, zle chodil, bolo to s ním veľmi ťažké. Jeho smrť vlastne bola oslobodením pre mamu, ktorá sa o neho starala, aj pre nás. Jej nečakaná smrť bola obrovským šokom. Vtedy sa v mojom živote niečo zásadné zmenilo, zrazu som zase začínal z bodu nula.“
Láska na druhý pokus
Sympatický herec si v súvislosti so smrťou oboch rodičov spomína na nekonečný pocit samoty, pritom bol v tom čase už ženatý. Jeho cesta k manželke, tak ako jeho život, bola poriadne kľukatá. Možno práve preto, že na Janu Bouškovú musel dlhé roky čakať, je ich manželstvo v českom šoubiznise absolútne ukážkové a vydržalo desaťročia.
Do temperamentnej tmavovlásky sa Václav zamiloval ešte počas štúdia na konzervatóriu. On mal vtedy sedemnásť, ona o rok a pol viac. Aj keď dnes sa nad takýmto vekovým rozdielom len pousmejeme, v tom čase bol rozdiel tak veľký, že zastavil ich lásku.
„Trvalo veľmi dlho, kým mi Jana povedala, že z toho nič nebude,“ vysvetľuje herec nie príliš veselý koniec mladej lásky.
On jej pritom každý deň kládol na okno kvety či ovocie. „Pritom som vôbec netušil, že to okno nie je Janine, ale jej otca,“ smeje sa.
Hra osudu
Do smiechu mu však nebolo, keď si jeho láska vzala za manžela Petra Svojtku. Ten jej priniesol do vzťahu dve deti z predchádzajúcich manželstiev. Ľahké to však s ním nemala. Psychické problémy, ktoré rozkvitali aj vďaka jeho alkoholizmu, ho nakoniec pripravili o život. Jana sa stala vdovou sotva dvadsaťosemročná. Osud sa krátko na to rozhodol, že rozohrá svoju hru a dvoch nešťastných starých známych dá opäť dokopy.
„Opäť sme sa našli až v roku 1983 počas cesty vlakom. Ja som vtedy oplakávala smrť Petra, Václav sa zase dával dokopy zo smrti maminky.“
Už zostal
Z vlaku v to ráno vystúpil každý sám a pobrali sa svojou cestou, no už o pár hodín stál Václav Vydra pred dverami svojej lásky.
„Stál vo dverách, na hlave mal klobúk, pod pazuchou držal prenosný farebný televízor a v ruke krásne žlté Porsche pre môjho, vtedy štvorročného syna,“ objasňuje osudové stretnutie na Štedrý deň roku 1983.
Herec vstúpil do Janinho príbytku a už z neho neodišiel. V tom čase bol ženatý s hereckou kolegyňou Danou Homolovou. Toľko však pomáhal svojej láske z mladosti, až sa rozviedol.
Koničkár
Paradoxne svoju lásku dvojica spečatila do manželského zväzu až v roku 2007. Spoločné deti nikdy nemali, pretože druhé tehotenstvo skončilo takmer Janinou smrťou. To, že nebude mať herecká rodina Vydrovcov štvrtého nasledovníka, dnes Václava netrápi. Radšej sa sústreďuje na prácu a koníčky. V jeho prípade nie je reč o golfe alebo čítaní kníh, ale o skutočných štvornohých žrebcoch a kobylkách. Svojou láskou ku koňom je dobre známy.
„Na jednej strane je to relax, ale na druhej, samozrejme, aj veľká starosť. Všetko, čo robím, robím pre kone. Snažím sa ísť inou cestou, ako je bežné a mám obrovskú radosť, že sa koňom darí.“
Herectvo alebo kone? Oboje
Keby si mal Václav Vydra vybrať, či dá prednosť koňom alebo herectvu, neodkáže to.
„Pred takéto rozhodnutie by ma nikto nikdy nemohol postaviť. Herectvo robím celý život, baví ma to a tiež živí. Kone sú môj koníček a cítim aj povinnosť venovať sa tomu ďalej. Pre svoj život potrebujem oboje a vďaka tomu som pomerne spokojný človek.“
Bodaj by aj nebol, pracovných ponúk má neúrekom. Najnovšie ho mohli fanúšikovia vidieť vo Vianočnom Kameňáku. Hráva v ňom od samého začiatku. No známy je aj z filmov ako Černý baroni, Tankový prapor, Z pekla štěstí či seriálov Bylo nás pět alebo Život na zámku.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
