Kráľ Polnočného kráľovstva
„Našli? Nenašli? Našli? Nenašli?“ táto hláška z Pyšnej princeznej je nesmrteľná a to aj vďaka tomu, že ju vladár Polnočného kráľovstva hovorí mimoriadne rozkošne.
Herec Stanislav Neumann túto svoju rolu zvládol naozaj bravúrne, rovnako ako rolu kuchára v Princeznej so zlatou hviezdou.
Syn básnika Stanislava Kostku Neumanna a otec básnika Stanislava Neumanna sa narodil 16. júla 1902 v Prahe. A hoci k nim domov pravidelne chodievala väčšina básnikov, ktorých poznáme z hodín literatúry, jeho poetické múzy nezlákali. Bavilo ho herectvo a zaujímavé je, že sa chcel stať hercom vážnych rolí. Zásluhu na tom, že sa napokon stal hlavne komikom, má režisér Jiří Myron, ktorý mu povedal: „Kamarát, je to pekné, ale spomeniete si na mňa, z vás tragéd nebude, vy ste komik.“
Ešte skôr, než sa naplno venoval divadlu a filmu podstúpil naozaj ťažké chvíle. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do pražského povstania a keď sprevádzal nákladné auto plné zbraní, zajali ho esesáci. Uväznili ho v loretánskom kláštore a plánovali ho popraviť.
Dátum stanovili až na 9. máj 1945, a tak už k tomu našťastie nedošlo. Počas vojny však fašisti jeho jediného syna uväznili v Terezíne a herec o ňom nemal žiadne správy. Hneď po vojne sa ho vybral hľadať a hoci ho našiel vážne chorého, lekári mu napokon zachránili život. Stanislav Neumann zomrel 19. februára 1975.
Kráľ Kazisvet
„Já, Kazisvět šestý, z Boží vůle král....“ kto by nepoznal toto predstavenie sa. Nemilosrdnú postavu z rozprávky Princezná so zlatou hviezdou si zahral Martin Růžek, vlastným menom Martin Erhart.
Narodil sa 23. septembra 1918 v Červenom Kostelci a divadlo miloval od detstva.
„Nepamätám sa, že by zničil nejakú figúru. To, čo predvádzal, bolo krásne, moderné herectvo,“ zložil mu svojho času poklonu František Filipovský.
A pritom, keď sa hlásil na pražské konzervatórium, mu povedali, že z neho nikdy herec nebude. Začal teda jazdiť s kočovnými hereckými spoločnosťami. Vypracoval sa tak na špičkového herca, ktorý napokon strávil v pražskom Národnom divadle takmer 30 rokov.
Popri herectve bol jeho vášňou aj futbal a 20 rokov bol predsedom fanklubu Slavie Praha. „Viem, že mi v žilách prúdi červeno-biela krv,“ vtipkoval. Zomrel po vážnej chorobe 18. decembra 1995.
Jeho odchod bol sprevádzaný škandálom, keď Národné divadlo nedovolilo usporiadať poslednú rozlúčku. Rodine oznámili, že z istých, bližšie nešpecifikovaných dôvodov nemôžu vypraviť klasický pohreb z javiska, ale len z foyer.
S tým rodina nesúhlasila a herca, ktorý si zahral napríklad baróna vo filme Adela ešte nevečerala, či principála z Cirkusu Humberto odprevadili na večnosť v strašnickom krematóriu. Krátko pred pohrebom sa divadlo rozhodlo vziať svoje rozhodnutie späť, ale rodina už pohreb nepreložila.
Preceptor z Popolušky
„Pánové a co hodina dejěpravy?“ kričí za princom a jeho kamarátmi pán preceptor. Síce šlo o úlohu maličkú, no neprehliadnuteľnú a to aj vďaka jeho predstaviteľovi Janovi Libíčkovi.
Sympatický herec, ktorý sa neuveriteľne podobal na komika Olivera Hardyho si pri nej aj užil dosť. Pretože režisér ho obliekol do ťažkého kožucha, kvôli ktorému neustále padal a ani to nemusel hrať. Bol obľúbencom režiséra Václava Vorlíčka a ten jeho rolu pridal do rozprávky až po tom, čo bol hotový celý scenár.
Jan Libíček sa narodil 28. septembra 1931 v Zlíne a určite by bol z neho jeden z najvýraznejších hercov, avšak jeho kariéru pretrhla nečakaná smrť. Bol to dobrosrdečný človek, milujúci manžel a dobrý otec dvom vyženeným dcéram. Avšak mal panický strach z lekárov.
A hoci mal vážne zdravotné problémy, nemocniciam sa vyhýbal tak veľmi, ako sa len dalo. Tieto pocity zrejme pramenili z toho, že jeho matka utrpela za vojny, počas bombardovania psychický šok a zvyšok života strávila v sanatóriách a otec ako mladý ochorel a zomrel.
Takže hoci mal Libíček cukrovku a dlhodobé problémy s obličkami, veľmi to neriešil. V čase, keď nakrúcal film Jak utopit doktora Mráčka, sa jeho stav zhoršil, no on pracoval naďalej. Napokon dostal diabetický šok priamo na pľaci a odišiel do hereckého neba.
Kráľ Hostivít
„Zase rajče, zase suchar, zase sůl... to budu zase mrzutý!“ sťažuje sa staručký kráľ Hostivít v rozprávke Princezna so zlatou hviezdou. Jeho predstaviteľ, František Smolík, mal v tom čase 68 rokov a patril k uznávaným hercom svojej generácie.
Narodil sa 26. januára 1891 a hoci chcel byť hercom od mladosti, otec mu nedovolil ísť na skúšky na konzervatórium. Vyučil sa teda za elektrotechnika, no láska k divadlu bola aj tak silnejšia.
Aj proti otcovej vôli odišiel v roku 1908 ku kočovným divadelným spoločnostiam a strávil s nimi šesť rokov.
V roku 1914 ho síce angažovalo Švandovo divadlo, no hneď o rok musel narukovať, keďže práve zúrila prvá svetová vojna.
Počas nej padol do ruského zajatia a domov sa vrátil až v roku 1918.
Počas druhej svetovej vojny už síce nenarukoval, avšak proti fašizmu bojoval po svojom. Aby nemusel prijať pozvanie nacistov do propagačnej rozhlasovej hry, nechal si radšej od svojho kamaráta lekára zlomiť nohu.
Mravný kódex, ktorý veľakrát vkladal do svojich postáv, bol pre neho dôležitý aj v súkromnom živote.
Pri hereckej práci dával dôraz aj na exteriér postavy a jeho filmové a divadelné masky boli dôležité aj preto, lebo sa vždy zásadne líčil sám. Dával dôraz aj na najmenšie detaily.
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
