Včera som totiž manželke aj synovi oznámil, že si napriek fiasku z minulého roka opäť trúfam zdolať jedinú, no pre mňa najväčšiu prekážku...
Každý rok u nás záleží hladký priebeh Štedrého večera na jedinom bode. A tým je úspešné zvládnutie prvej etapy prípravy hlavného chodu - zbaviť kapra života. Naposledy, teda vlani, som bol plný elánu a až prehnaného optimizmu.
Neviem, či to bolo tým, že som si naštudoval svoje „krvavé“ poznámky z predošlých rokov alebo mi sebavedomie dodala fľaša metaxy, ktorú som od rána zbavoval obsahu. Isté je, že s blížiacim sa podvečerom rástlo moje ego aj odhodlanie prepisovať históriu.
Tá si totiž za ostatných 12 rokov pamätala jediného víťaza. Ja som ním nebol...
Skôr, než som vybral kapra z vane, pripravil som si na stole dosku na vaľkanie cesta, nôž a tĺčik na mäso. Keď to moja manželka uvidela, vybrala z lekárničky leukoplast i pár obväzov a skontrolovala, či je moja karta poistenca na obvyklom mieste.
Samozrejme, nič som si z tejto zjavnej provokácie nerobil a hoci mi manželka dohovárala, že v mrazničke má filé, rezolútne som zahlásil, že niet cesty späť...
Hoci som ateista, prežehnal som sa, vzal utierku a pobral som sa do kúpeľne. Kapor, ktorý si dovtedy myslel, že sme si ho kúpili ako rybku do väčšieho akvária, pokojne plával vo vani. Strach nezačal mať ani vo chvíli, keď som sa ho pokúšal chytiť do rúk.
V domnení, že sa hráme na naháňačku, obratne unikol zakaždým, keď sa za ním zovreli moje dlane. Že mu zrejme pôjde o život, pochopil až v okamihu, keď ma prešla trpezlivosť a vypustil som z vane vodu...
To už pribehol môj syn, ktorý ma chcel nemiestnymi poznámkami vyviesť z rovnováhy. Snažil som sa nevšímať si nielen jeho, ale ani vytreštené oči manželky či modlitbu nemého kapra. Cez rybu som prehodil utierku, preniesol ju do kuchyne a položil na dosku.
Moja malá dcéra ešte stále netušila, že „rybka“, ktorú dovtedy usilovne kŕmila, by mala večer nakŕmiť nás.
Povolenie môjho zovretia sa ukázalo ako veľká chyba. Kapor vyskočil ako Sergej Bubka a hoci nedopadol na všetky štyri, pád na dlážku prežil. Radosť zo slobody ho motivovala k ďalším skokom, takže asi po piatom sa po plávajúcej podlahe dokĺzal až pod televízor.
Tam, zírajúc na program Animal Planet, na chvíľu stuhol. Dosť dlho na to, aby som ho opäť zovrel do utierky.
Pri druhom pokuse udržať rybu na doske som si počínal obratnejšie. No až do chvíle, keď som chcel úderom tĺčika po hlave poslať kapra do večných červíkovských lovíšť. Ten totiž v tušení, že rana milosti bude tou poslednou, zmobilizoval posledné sily.
Hoci som pritláčal rybu o dosku, mykala sa tak energicky, že mierenie mi zabralo hodnú chvíľu. Stratou trpezlivosti som urobil presne tú istú chybu ako vlani, predvlani a v podstate stále doteraz. Zahnal som sa tĺčikom práve vo chvíli, keď sa kapor opäť mykol a namiesto jeho hlavy som trafil svoju ruku...
Výkrik, ktorý sa rozľahol celým panelákom, dal všetkým susedom na známosť, že kapor u nás aj tohto roku vyhral. Keďže po celý deň uzatvárané stávky na víťaza favorizovali šupináča, žiadne veľké prekvapenie sa nekonalo. Prekvapila ma však moja dcéra, ktorá od radosti tancovala po kuchyni.
Jediný sklamaný okrem mňa bol sused. Toho manželka už ráno poprosila, aby až do večere nič nepil, ak by ma náhodou bolo treba odviezť do nemocnice. Poslušne, rovnako ako ostatné tri roky, obliekol, naložil ma a nabral smer pohotovosť.
Moja polovička zatiaľ vhodila kapra do vane a z mrazničky vybrala filé. Obalila ho, vypražila a kým som sa vrátil s obviazanou rukou, zohriala aj kapustnicu...
Ako každý rok, aj vlani dostal kapor milosť. V mokrej utierke sme ho odniesli na Bukovec a vypustili. Či k nemu tohto roku pribudne ďalší, to sa ukáže vo štvrtok.
Ja si však verím, že tentoraz mi to určite vyjde...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
