S predvianočnými deťmi to už tak býva, ich narodeniny sa zlejú so sviatkami a ony aj napriek protestom majú jednoducho smolu. Aj zajtrajšie šesťdesiate siedme narodeniny budú najmä v znamení zdobenia stromčeka a pečenia vanilkových rožkov. Za tie roky si však už dlhovlasá herečka jednoducho zvykla, že inak to nebude.
Oslavovať narodeniny päť dní pred Vianocami je ťažký oriešok najmä pre „obdarovávačov“. Vymyslieť dobrý darček na ne a ešte sa blysnúť pod stromčekom, to je riadna fuška.
Zuzana Kocúriková sa s tým teraz v dospelosti vysporiadala bravúrne. Darčeky si jednoducho kupuje sama.
„Niečo úchvatné si kúpim, urobím párty a potom manžela pred všetkými pochválim, čo úžasné pre mňa objavil,“ smeje sa.
Zapúšťanie sviatkov
Svoje ostatné narodeninové dni strávila herečka aj aktivitou obvyklou pre tento čas, vianočnými trhmi.
„Narodila som sa devätnásteho decembra a celý život boli moje narodeniny odfláknuté. To už sa chystajú darčeky na Ježiška, moja dcéra s kamoškami u nás pečú, lebo ja piecť neviem, skrátka, zapúšťame sviatky, ako to kedysi pomenoval Julo Satinský. S partiou sa v tom čase vyberieme do Viedne na vianočné trhy vlakom. Už vo vlaku sa hostíme. Pešo potom kráčame až do centra mesta a už len obdivujeme tú krásu, popíjame, ochutnávame a v noci sa vrátime domov.“
Udržať sa mladá nie je ľahké
Zuzana Kocúriková odjakživa patrila medzi tých, ktorí život jednoducho milujú. Naplno si ho užíva aj teraz a odporúča to každému.
Horekovaním nad vekom nechce stráviť ani minútu, no priznáva, že to, ako vyzerá, nie je len tak.
„Nie je to veru ľahké... Ale viem, koľko mám rokov a ak sa chcem udržať vo forme, jednoducho preto musím niečo robiť. Príroda zase nie je až taká milosrdná, aby som len tak mala energiu a len tak mi slúžili svaly, kosti, mozog. Dosť pre to treba obetovať,“ vysvetľuje.
„V našej rodine vždy boli perfektné ženy. Mama, teta, krstná mama, všetko to boli úžasné super dámy, do voza aj do koča. V tom čase neboli žiadne botoxy a liftingy a ja si na ne spomínam ako na famózne ženy, ktoré sa dožili nejakého veku a nikdy som nemala pocit, že sú to ošarpané babky. Mali totiž energiu, ‚drajv', vyžarovanie a záujmy.“
Vlasy sa strihať nebudú
Akékoľvek skrášľovacie procedúry známa herečka odmieta, považuje ich totiž za boj s veternými mlynmi.
Recept na perfektnú vizáž má vlastný.
„Kvalitná kozmetika od mladosti, pohyb a pozitívne myslenie.“
Poznávacie znamenie Zuzany Kocúrikovej sú okrem mladistvého vzhľadu aj dlhé havranie vlasy. Pestuje si od sedemnástich rokov a na ich ostrihanie nemá ani pomyslenia:
„Rozhodne nie. Pretože mi už veľa ľudí pílilo uši, aby som sa dala ostrihať, vraj som už stará. Takže sa just neostrihám,“ komentuje s úsmevom svoju korunu krásy.
Manželstvo vďaka tolerancii
Bez dlhých vlasov si ju už istotne nevie predstaviť ani manžel, režisér Peter Mikulík. Áno si dvojica povedala pred viac ako štyridsiatimi piatimi rokmi. Za v dnešnej dobe neuveriteľným číslom sa ukrýva nádherný vzťah, o ktorý sa starajú obaja.
„Asi to bol osud, lebo som mala naozaj množstvo nápadníkov. Neplánujem, všetko je vždy tak, ako má byť. A to je jedna z vecí, za ktoré som v živote vďačná, že som si našla perfektného celoživotného partnera, s ktorým žijem senzačný život.“
Paradoxne o sebe a manželovi hovorí, že sa k sebe vôbec nehodia.
„My sme úplne odlišní. Čo pre mňa bolo biele, pre neho bolo čierne. Ja som Strelec, on Blíženec. On je mlčanlivý, introvert a intelektuál, ja výbušná a temperamentná. Keby som mala náš vzťah k niečomu prirovnať, vyzeralo by to asi tak, ako keď idú dvaja vedľa seba, no spočiatku každý iným krokom. Rokmi sme krok zjednotili, no chcelo to veľkú dávku tolerancie.“
Nápadníci vymreli
Dnes to podľa známej herečky nemajú ženy vôbec ľahké. Zatiaľ čo ona mala zástupy nápadníkov, dnes ich môžu ženy spočítať sotva na prstoch jednej ruky.
„V mladosti som mala aj s kamarátkami zástupy nápadníkov. V istom období boli medzi nimi naraz aj traja režiséri – obdivovatelia. S dnešnými časmi sa to nedá porovnať. Mám vedľa seba tridsaťtriročnú krásnu kolegyňu a jej kamošky, všetko úspešné ženy a vidím, že tie zástupy dnes nefungujú.“
Že by muži prestali byť odvážni alebo džentlmeni?
„No, muži sú narcisi, metrosexuáli, kariéristi, homosexuáli a keď si vezmete z každej kategórie pár percent, už vám veľa neostane...“ komentuje s poriadnou dávkou zveličenia Kocúriková.
Dcéra - dobrodruh
Aké je to dnes ťažké nájsť si partnera na celý život, vidí aj pri svojej dcére. Našťastie si vzala príklad zo svojich rodičov a jej lásky sú tiež na dlhé trate.
„Dobre vychovať deti je podľa mňa jedna z najťažších prác. Ona je Vodnárka. Potrebuje byť voľnejšia. To, že by sa niekde zamestnala a pracovala ako ja po celý život v jednom divadle, je pre ňu nemysliteľné. Vyštudovala síce divadelnú dramaturgiu a pre SND prekladá hry z angličtiny, ale okrem toho má aj iné, rôznorodé projekty. A je obrovská cestovateľka. Tým, že nemá rečovú bariéru, rada cestuje aj sama, čo ja nechápem.“
Kamarátov má mimo hereckej brandže
Chápať by však mala, Katka zdedila dobrodružnú povahu práve po svojej mame. Tá sa tiež ničoho len tak nezľakne a aktivít má požehnane.
„V lete sa preháňam po Záhorí na bicykli, dobíja ma to, v zime zasa organizujem pre našu partiu lyžovačku,“ hovorí.
Mimochodom, keď povie partia, nemá na mysli kamarátov z brandže, ale ľudí celkom iných profesií. Advokáta, architekta, ekonóma či lekára:
„Aspoň máme viac tém, rozhovor sa nezvrtne vždy len k jednej,“ pochvaľuje si oddelenie práce od súkromia, ktoré vždy s mužom dodržiavali.
Ako dvojičky
Núdza o témy nie je, ani keď sa stretne celá rodina. Kocúrikovej sestra Hana je anesteziologička. Aj keď má už každá svoj život, stále medzi sebou pestujú výborné sesterské vzťahy. Aj keď je medzi nimi trinásťmesačný rozdiel, prakticky do puberty sedeli v jednej školskej lavici:
„Veľmi dobre sa nám spolu darilo. Boli sme jednotkárky a vždy sme vynikali. Dvanásť rokov sme sedeli v jednej lavici. Sestra potom išla na medicínu, ja som sa dala na herectvo. Ona mala predurčené stať sa lekárkou, pretože už v piatej triede si kuchynským nožom vyrezala na päte bradavicu a ihlou a niťou si nohu zašila,“ spomína Kocúriková.
Predpoveď smrti
Keď už spomína na svoju mladosť, nevyhne sa ani jednej udalosti, z ktorej naskakuje husia koža.
„Keď som nastúpila v roku 1971 do Činohry SND, mala som šatňu aj s pani Vilmou Jamnickou. Tá mnohým kolegyniam vypočítavala budúcnosť podľa dátumu, miesta a času narodenia. No a keď som sa osmelila, poprosila som ju, nech vyráta budúcnosť aj mne,“ začne rozprávať.
„Súhlasila, ale dlhší čas nič nehovorila. Kolegyne naznačovali, že mi asi vyšlo niečo zlé. Keď som na pani Vilmu naliehala, povedala, že v dome lásky mi vyšlo, že ma okolo tridsiatky niekto zabije lesklým predmetom.“
Predpoveď sa, našťastie, nenaplnila, aj keď sa potvrdila aj na druhýkrát.
„Keď som mala dvadsaťosem rokov, vyšlo jej to znova. Vtedy mi poradila, aby som sa vyhýbala milostným škandálom. Niekde v podvedomí sa mi zapísalo a nedráždila som.“
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
