Na prstoch ruky by sa dali spočítať osobnosti, ktoré by ľudia tak milovali. Rozpráva rozvážne a múdro, no z času na čas mu v očiach zaiskrí šibalstvo a vonkoncom sa vám nechce veriť, že sa jeho vek šplhá k osemdesiatke. Zdeněk Svěrák je fenomén, otec geniálneho Járu Cimrmana, oscarový scenárista, skvelý herec i spisovateľ, no predovšetkým človek, ktorého sa nedá nemať rád.

Avizovali ste, že už na východ viac nepricestujete a fanúšikovia budú musieť chodiť za vami. Je to pravda? Už si vás tu neužijeme?

- Pravdou je, že sme v Košiciach dlho neboli a myslel som, že už ani neprídeme. V lete ma však pán Horal (organizátor kult. podujatí – pozn.red.) tak prosil, aby sme ešte prišli zahrať divadlo, že moje výhovorky na to, že mám boľavý chrbát a cesta do Košíc je pre mňa nemysliteľná, nepomáhali. Vyriešil to tým, že sme napokon leteli a sme tu. Ja ani nikdy nehovorím, že som niekde naposledy, to by som nerád. Na Košice spomínam veľmi dobre, lebo tu bolo vždy skvelé publikum. (Úsmev.)

Fanúšikov máte neuveriteľne veľa, no vedia vás ešte stále niečím prekvapiť? Pred časom ste povedali, že pôvodne ste si mysleli, že Divadlo Járy Cimrmana bude fenoménom maximálne sedem rokov a pomaly vymizne. V tomto vás teda diváci prekvapili. Dokážu to však ešte i teraz?

- Udivuje ma, že na nás chodia deti, ktoré tomu nemôžu úplne rozumieť. A predsa len si z toho vyzobú niečo, čo sa im páči a čo pochopia možno až za päť rokov. To je znamenie, že keby sme sa napríklad dožili stovky, tak by sme stále mali divákov. (Smiech.)

Zaujímavé je, že hoci je vaše divadlo založené na češtine, úspech ste mali i v Bulharsku a Poľsku. Predsa len ste prekročili hranice, čo je tiež unikátne.

- Nie každá hra však dokáže tieto hranice prekročiť. Myslím, že je to Záskok, ktorý sa hral v Sofii. A raz mesačne v Prahe ho hráme v angličtine. Teda nie my, ale herci, ktorí sa združili do istej spoločnosti. Táto hra nepočíta až tak s jazykom a znalosťou našich reálií. Do kočujúcej spoločnosti príde na záskok herec, ktorý to tam kazí, a to je vec, ktorej rozumie každý.

Ako vnímate, keď to zrazu nehráte vy a vidíte, ako to hrá niekto iný? Nemáte tendenciu im do toho kibicovať?

- (Smiech.) Je známa vec, že keď niekto hrá vašu rolu, tak sa vám veľmi nepáči. Pretože inak intonuje a vy si myslíte, že to nie je správne. Je to však omyl. Keď zase ten herec vidí mňa, tak má asi ten istý pocit. (Úsmev.) Nám stačí text prečítať, aby mu publikum rozumelo a smiech je zaručený. Oni tomu neveria. (Úsmev.)

Objavili ste za tie roky, že niečo podobné, ako je Divadlo Járy Cimrmana, existuje niekde inde vo svete?

- Ja sa veľmi vo svetovom divadelníctve nevyznám. Viem, že sme rekordmanmi v tom, že hráme skoro v rovnakom zložení toľko rokov rovnaký repertoár. Sú na svete divadlá, ktoré napríklad titul Pasca na myši uvádzajú už šesťdesiat rokov, ale stále inými hercami. My však ostávame. A to, aby divadlo malo 15 kusov v repertoári a stále ich točilo a boli staré pol storočia, tak to veru nie, to sme, myslím, asi jediní.

Ako ste to dokázali časovo zmanažovať, keďže všetci vaši herci mali vždy svoje povolania a okrem toho hrali napríklad aj vo filmoch...?

- Tak s tými povolaniami to už nie je také horúce, ako to bolo, keď sme boli mladí. Teraz sme už väčšinou v dôchodku. (Smiech.) Máme teda na to čas. Ale čo nám chýba, je zdravie, pamäť a tiež večný život, lebo herci nám odchádzajú do neba.

Máte ešte jedno špecifikum – žiadna žena.