V týchto dňoch si pripomíname päť rokov od smrti herca Ivana Krivosudského. So zákernou rakovinou bojoval pol roka, no zvíťaziť sa mu žiaľ nepodarilo. Jedna z najvýraznejších osobností svojej generácie nemala na ružiach ustlaté celý život. Trápil sa pre synovu samovraždu, autohaváriu, rozvod i snaha postarať sa o najmladšieho potomka.
Ivan Krivosudský sa narodil 1. marca 1927 v Bratislave. Málokto z jeho fanúšikov vie o tom, že najskôr študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského.
Zlákala ho však múza umenia, a tak ukončil štúdium Štátneho konzervatória v Bratislave a doskám, ktoré znamenajú svet, zostal verný až do smrti.
Nepatril k tým, ktorí mali šťastie na titulné úlohy. Hlavným hrdinom skôr po celý život sekundoval svojím striedmym herectvom.
Už ako malý sa veľmi rád predvádzal a disponoval nemalou dávkou exhibicionizmu. Hral s ochotníkmi divadlo, neskôr pre nich písal aj texty a pre spolužiakov na Gymnáziu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach zložil aj operu, ktorá pozostávala zo známych šlágrov vylepšených jeho textami.
Multifunkčný herec
Členom činohry bratislavskej Novej scény bol od roku 1949. Patril k multifunkčnému typu umelcov, pretože okrem stvárňovania tragikomických postáv bol často obsadzovaný aj do komédií a humor šíril i prostredníctvom zábavných televíznych programov.
Nevyhýbal sa ani dabingovým ponukám. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí účinkovanie vo filmoch Červené víno a Soľ nad zlato.
Zahral si však napríklad aj v Revízorovi, v Geľovi Sebechlebskom, v Klebetniciach i kultovej inscenácii Keď jubilant plače. Bol úspešný aj ako dabingový herec, no po revolúcii sa odmlčal.
Rany osudu
Najviac rán mu osud pripravil päť rokov pred smrťou. Od osudnej havárie, pri ktorej zrazil chodkyňu, z jeho očí zmizli povestné iskričky.
So smrťou dôchodkyne sa nevedel zmieriť. No túto hrôzu v roku 2005 vytlačila ďalšia. Jeho syn Dušan sa obesil v Prahe.
Krátko nato zomrela na rakovinu Krivosudského prvá manželka. Akoby toho nebolo dosť, po rozvode s druhou manželkou Annou prišiel aj o možnosť vychovávať najmladšieho syna Michala.
V tom čase 82-ročný herec vnímal udalosti veľmi traumaticky. O 35 rokov mladšia manželka mala údajne dlhodobé psychické problémy a nevyhýbala sa ani alkoholu.
„Dvakrát sa liečila na psychiatrii. Ale viac to nechcem komentovať,“ uviedol v tom čase pre médiá nešťastný herec, ktorý sa už vo svojom veku nevládal o syna sám postarať, hoci veľmi chcel.
Životná láska
Aký bol v skutočnosti vzťah medzi hercom a jeho o vyše tri desaťročia mladšou manželkou, to zrejme vedia len oni dvaja.
Problémy však údajne nastali vtedy, keď pochopila, že jej manžel už po dieťati netúži, po niekoľkých rokoch začal byť zatrpknutý a trápilo ho, že je ako herec málo vyťažený.
„Svoju zlosť si vylieval na mne,“ tvrdí exmanželka, ktorá však napriek všetkému uvádza I. Krivosudského za najväčšiu lásku svojho života.
Zoznámili sa v divadle, kde robila garderobierku. Kolegyne ju odhovárali, že vraj načo jej bude starý, škaredý a chudobný muž. Ako však ešte i dnes tvrdí, veľmi ho milovala a nič z toho neriešila.
Mal veľkú vnútornú silu
Napriek nešťastnej láske však herec nemal núdzu o milujúcich blízkych. Veľkou oporou mu bol jeho najstarší syn Peter z prvého manželstva, ktorý otca opatroval a s ktorým si veľmi rozumel. Celkovo bol I. Krivosudský považovaný za veľmi silného človeka, ktorý sa len tak ľahko nevzdáva.
Jeho vnútornú silu, odhodlanie a statočnosť na ňom mnohí obdivovali. Žiaľ, po všetkých udalostiach mu už odhodlanie na boj s rakovinou pažeráka nezostala.
Statočne bojoval šesť mesiacov.
Koniec prišiel 4. decembra.
„Rozlúčil sa s nami so všetkými. On to vedel, ja som to vedel. Bol som pri ňom. Keď som odišiel z nemocnice, pár minút na to mi volali lekári, že otec zomrel,“ povedal pre médiá krátko po dedovej smrti vnuk Peter Krivosudský.
Vášnivý koničkár
Voľný čas sa snažil i napriek ochoreniu využívať čo najhodnotnejšie. Mal množstvo koníčkov, ktoré mu obohacovali každodennú realitu. Potešenie mu robila zbierka sošiek koní, ktorú rozmnožoval už od mladosti.
Pred rokmi bol totiž aj vášnivým koničkárom a jazdieval parkúr.
„Som koničkár, 25 rokov som jazdil na koni parkúr až do šesťdesiatky a získal som dve druhé ceny,“ spomínal pred smrťou.
Jeho veľkou vášňou bola i hra na gitare a veľmi dobre sa dokázal odreagovať pri kvalitnej hudbe. Obľuboval napríklad Mozarta a Bacha, no rád počúval aj bratov Jána a Františka Nedvědovcov a Jaromíra Nohavicu.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
