Martha Elefteriadu: Za to, čo sa nám podarilo, som osudu vďačná

Dve sestry speváčky, ktoré sa stali legendami. Na hudobnej scéne pôsobia už viac ako štyridsať rokov.

Pri tejto príležitosti vydali výber svojich piesní a Martha si zaspomínala na začiatky jedného veľkého sna.

Martha a Tena Elefteriadu koncertujú od roku 1969. Na konte majú stovky piesní. Práve z nich sa rozhodli vybrať tie najlepšie a vydať album. Nakoniec ich je sedemdesiattri a albumy až tri. Na dvoch sú české piesne, na jednom grécke.

„Na výbere sme sa podieľali, ale až potom, čo nám prvý nástrel dali naši dvaja skalní fanúšikovia. Bolo zaujímavé sa opäť vnoriť do vecí, ktoré sme nepočuli desiatky rokov," spomína na ťažký výber Martha.

Pátrali pri tom aj v archívoch televízií a rádií: „Niektoré skladby sa na albumy nikdy nedostali, nie preto, že by neboli kvalitné, ale preto, že vznikli pre potreby konkrétnych relácií."

Úplná zmena

Marthu pri počúvaní starších vecí príjemne prekvapilo, že je v nich stále obrovské množstvo energie: „Stále majú riadne grády, mimoriadne ma to teší."

Pre sestry Elefteriadu sa stal zlomovým rok 1970: „Vtedy sme získali striebornú Bratislavskú lýru a vyšiel nám prvý album. Zrazu sa v našich životoch zmenilo úplne všetko. Záujem o nás bol taký veľký, že som kvôli spevu musela prerušiť štúdium," vysvetľuje Martha.

„Myslela som, že to bude na rok, nakoniec z toho boli dva, potom tri a potom mi škola povedala, že keď si ho nedokončím, tak mi neuznajú ani tie dva uzavreté ročníky."

Vďačná osudu

Podľa jednej zo sestier sa z úspechu nezbláznili, no radosť mali veľkú.

„Asi sa nám to celé stalo, pretože sme boli dve, na vtedajšie pomery sme mali pomerne divné meno, iný imidž. Po Lýre sme mali toľko ponúk na koncertovanie, že sme aj tri roky dopredu vedeli, kde budeme hrať."

Súťaži vďačia sestry za veľa a Martha si to uvedomuje, aj napriek tomu si myslí, že súťaže by sa v speve usporadúvať nemali.

„Hudba nie sú dostihy, súťažiť v nej mi nikdy nesedelo. Pre mňa bolo vždy dôležité byť na javisku a spievať. Samozrejme, vďaka súťaži sme sa mohli sprofesionalizovať, uplatniť náš talent a predpoklady. Že sa nám to podarilo, za to som osudu vďačná."

Súrodenecká vzájomnosť

Ten osud, ktorému je Martha vďačná za hudobnú kariéru, sa v detstve so sestrami kruto zahral. Po smrti mamy skončili v detskom domove pre grécke deti, tam dostali hudobný základ a spoznali grécke rytmy.

„So sestrou máme medzi sebou také silné puto, pretože sme toho veľa prežili. Súrodenecká vzájomnosť zohráva v muzike veľkú úlohu. Tam sa jednoducho objaví niečo, čo inde nefunguje. Napríklad také frázovanie, stačí, že sa s Tenou na seba pozrieme, nadýchneme a ideme. Samozrejme, že sme každá iná, každá má iný hudobný vkus, ale naše hudobné cítenie je niekde spojené."