Zabával široké vekové spektrum divákov a to, čo vzišlo z pera scenáristu Miloša Macourka, patrí dodnes k tomu najlepšiemu z kinematografie. A to aj napriek tomu, že nemal ani len maturitu.
Narodil sa v druhý decembrový deň roku 1926 v Kroměříži a hoci jeho otec bol právnikom, bol veľkým obdivovateľom umenia. A Miloš už ako malý chlapec vedel, že jeho kroky budú určite smerovať k maliarstvu, herectvu, alebo k literatúre.
Študoval na reálnom gymnáziu v Místku a keď nacisti školu zavreli, odišiel na chvíľu do Ostravy na konzervatórium. No potom musel tak, ako mnohí iní, pracovať vo fabrike. Po oslobodení sa už do škôl nevrátil a presťahoval sa do Prahy.
Hoci sa v hlavnom meste musel pretĺkať, ako sa len dalo a pracoval ako predavač kvetín, sadzač v tlačiarňach či kulisár v divadle, podstatné bolo, že popri tom mohol robiť to, čo ho najviac bavilo. Čítať a tvoriť.
Písal básne, rozprávky, divadelné hry. Rodičia ho síce často označovali za čiernu ovcu rodiny, pretože nemal ani len maturitu, no aj bez štúdií sa Miloš Macourek stal uznávaným básnikom, dramatikom a scenáristom.
Často ho porovnávali s francúzskym básnikom Jacquesom Prévertom a dokonca Václav Havel, s ktorým spolupracoval, o ňom povedal, že Macourek bol občas lepší ako Prévert.
Šťastie sa na neho usmialo na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, keď sa stal dramaturgom vo Filmových štúdiách Barrandov, kde jeho mimoriadny talent objavil režisér Oldřich Lipský.
Nakŕmil Vorlíčka
Miloš Macourek síce spolupracoval aj s inými režisérmi, najviac mu však sedeli práve Lipský a hlavne Václav Vorlíček.
S tým vytvoril dokonalú dvojicu. Zoznámili sa vraj vo vlaku, cestou na prvý ročník filmového festivalu v Zlíne.
Macourek ponúkol hladného Vorlíčka svojou desiatou, dali sa do reči a keď v Zlíne vystupovali, už z nich boli kamaráti.
Dohodli sa, že raz musia spolu nakrútiť komédiu. A tak vznikla dvojica, ktorá bola vo filmovom svete značkou kvality.
„Boli sme aj priatelia a mali sme napríklad aj spoločný záujem o výtvarné umenie. Všade, kde sme sa vo svete ocitli, naša prvá cesta po ubytovaní viedla do galérie,“ prezradil Vorlíček.
Nemoralizoval
Miloš Macourek písal skvelé scenáre a Václav Vorlíček sa ich skvelo režisérsky chopil.
„Výchovná poučka nevychováva a chemický vzorec nelieči. Od detstva neznášam zdvihnutý prst, a preto by som sa za nič na svete nenechal vmanévrovať do pozície otravného mravokárcu,“ tvrdil Macourek v jednom z mála rozhovorov, ktoré poskytol.
Keďže veľa cestoval a nielen po Európe, ale bol aj v Amerike, Afrike či Indii, aj dojmy z týchto ciest mali vplyv na jeho tvorbu.
Bol mu cudzí pátos a slová o veľkom umení. Veril v remeslo a odmietal neprofesionalitu, napríklad nadstavovanie scenára.
„Predsa autor sám najlepšie vycíti, o aký čas si látka hovorí, naťahovať ju znamená zlý výsledok a nikto snáď nechce byť zlý,“ hovorieval.
Neustále mal pri sebe notes, kam si zapisoval všetky nápady. Tie potom rozpracoval a usiloval sa hlavne o to, aby aj tie bláznivé nezmysly mali pokiaľ možno čo najpresnejšiu logiku.
Samozrejme, že sa s Vorlíčkom pri tvorbe vedeli aj poriadne pohádať.
„Miloš bol hysterik a ja flegmatik. Dobre sme sa dopĺňali. Naše hádky mali zmysel, tie filmy stále držia pohromade,“ skonštatoval režisér.
Slávni doma aj v zahraničí
Hneď ich prvé dielo - paródia na kreslené horory a komiksy Kdo chce zabít Jessi z roku 1966 – malo obrovský úspech. Dokonca mali pripraviť verziu pre amerických divákov, kvôli čomu pobudli tri mesiace v New Yorku.
Potom odišli domov, aby počkali, kým producent zoženie peniaze. Lenže medzitým prišiel august 1968 a s ním ruské tanky. Dvojica potom už žiadne dovolenie točiť v Amerike nedostala.
Proti normalizácii bojoval Miloš Macourek po svojom. Písal scenáre plné bláznivých vecí a komediálnych skečov, ktoré boli také streštené a uletené, že ich súdruhovia tolerovali. A plné kinosály burácali smiechom.
Tak vznikli filmy ako: Zabil jsem Einsteina, pánové, Pane, vy jste vdova, Čtyři vraždy stačí drahoušku, Šest medvědů s Cibulkou, Což takhle dát si špenát... Ale v jeho hlave sa zrodilo čarovné slúchadlo, Mach a Šebestová či čarodejnica Saxana, Arabela, Létající Čestmír a mnohé iné.
Aj Macourek však musel so súdruhmi vyjednávať. Aby mohol bez problémov cestovať na Západ kvôli Arabele, pristal na to, že napíše tri scenáre podľa predlohy normalizačného spisovateľa Jána Kozáka – Búrlivé, Zrelé a Mladé víno. Za „odmenu“ mu potom vtedajší riaditeľ Barrandova schválil scenár filmu Což takhle dát si špenát.
Vzdal boj
Ktovie, koľko skvelých postáv by ešte stihol Miloš Macourek stvoriť, keby koncom deväťdesiatych rokov nezasiahla choroba. Objavili ju po tom, čo sa vrátil z Číny, kde boli nakrúcať filmovú verziu Macha a Šebestovej.
„Po lete sa u neho objavila takzvaná letecká embólia a tým sa odkrylo ďalšie ochorenie,“ vysvetlili Václav Vorlíček.
Macourek mal rakovinu a karcinóm blízko chrbtice. Počas nasledujúcich dvoch rokov ho operovali, no rakovina sa nevzdávala. Ale zato sa vzdal Macourek. Ďalšiu operáciu odmietol a zmieril sa s tým, že odchádza.
Zomrel 30. septembra 2002.
„Po našej štyridsaťročnej spolupráci je to rana aj pre mňa, ale ako hovorieval pán Hrabal, po päťdesiatke sme v katastri smrti,“ povedal Vorlíček.
Autor: Spracovala Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
