Budúcu stredu oslávi Jan Šťastný päťdesiatku. Za päť desaťročí existencie na tomto svete sa toho dá stihnúť dosť. Jemu sa to najpodstatnejšie podarilo nahustiť do ostatnej päťročnice. V roku 2010 sa rozviedol, aby sa v roku 2011 znovu oženil a o rok na to sa mu narodil syn Ondrej. Vďaka nemu nemá čas na bilancovanie, lebo podstatnejšie je rodinné šťastie aj drobcova škôlka.
Budúci päťdesiatnici majú tendenciu bilancovať. Na polceste zrátajú vzlety aj pády. Jan Šťastný sa však na to nechystá. Nemá totiž kedy.
„Ak to riešim, tak naozaj len zľahka, pretože som sa vďaka mladej manželke a malému synovi ocitol tam, kde som bol pred dvadsiatimi rokmi. Riešime škôlku a ja už tretíkrát vychovávam malé dieťa. Nemám na to jednoducho čas. Navyše očakávam, že toho ešte veľa zažijem,“ vysvetľuje oslávenec.
Ak má porovnať seba v mladosti a teraz, hodnotí sa ako oveľa opatrnejší a menej dôverčivý: „Ako mladý som veril tomu, že keď sa dohodne A, tak bude A a veľmi som sa divil, že to nakoniec bolo B a cítil som sa zradený. Tiež sa snažím viac pochopiť pohnútky ľudských slabostí a nikoho za nič neodsudzovať.“
S bulvárom sa musel zmieriť
K tomuto poznaniu určite prispeli aj udalosti z jeho osobného života. Po tom, čo sa rozviedol so svojou prvou manželkou, bol odsudzovaný.
Vzťah totiž ukončil po desaťročiach zdanlivo pokojného spolunažívania. Navyše sa len krátko po ňom oženil s o dvadsať rokov mladšou Barborou, ktorá mu porodila syna. To už neprajníci nedokázali stráviť a pre bulvár sa stal chutným sústom.
„Musím sa s tým zmieriť, jednoducho je to súčasť mojej práce. Herec, o ktorom sa nepíše, ako by nebol. Bohužiaľ.“
Truc, ktorý vyšiel
Sprvoti Jan Šťastný túžil stať sa lekárom. Keď sa vybral cestou hereckého umenia, iné, ako sa zmieriť s jeho príjemnými aj nepríjemnými súčasťami mu neostávalo.
„Nebol som ten, ktorému už v kolíske sudičky povedali: „Z teba bude herec!“ Na gymnáziu v Zlíne som robil amatérske divadlo. Tak trošku z trucu som nakoniec šiel na prijímačky na DAMU. A ono sa to nejako podarilo. Bol to taký kotrmelec, s ktorým som ani nepočítal,“ smeje sa sympatický päťdesiatnik.
Kým spolužiaci mali za sebou roky hereckej prípravy, on bol nepopísaný papier: „Spolužiaci už boli takmer hotoví herci, ale ja som začal od nuly. Pedagogické vedenie bolo pre mňa veľmi dôležité.“
Škola života
Rodičia jeho rozhodnutie akceptovali, aj keď bol otec stavebný inžinier a mama lekárka, zmysel pre umenie im nechýbal.
Medicína sa nakoniec prelína celým hercovým životom: „Mama lekárka, bývalá žena bola lekárka, dokonca mám medzi lekármi veľmi veľa priateľov. To prostredie mi nie je cudzie, ale svoje vtedajšie rozhodnutie neľutujem. Medicína je nesmierne náročná.“
Po ukončení štúdia na DAMU pôsobil štyri roky v Národnom divadle, v tom období prišla aj jedna z najvýraznejších rolí jeho hereckej kariéry- komunista Petr Vitásek v seriáli Rodáci.
„Veľmi som váhal, či to vezmem a takmer som odmietol. Bola to pre mňa cenná škola života, vďaka ktorej som veľmi rýchlo dospel.“
Revolučné spomienky
Rodáci mu priniesli popularitu, začali sa o neho zaujímať fanúšičky, no politicky motivovaný film niektorým dvíhal tlak.
„Do krčmy som ani nemohol vojsť, pretože by mi okamžite rozbili hubu, ale bolo to moje prvé filmovanie. Stretol som sa tam s takými hereckými osobnosťami ako Jan Hrušinský alebo Jana Hlaváčová.“
Rok po Rodákoch prišla nežná revolúcia. Jan Šťastný bol práve na vojne: „Mám na tie dni také zvláštne spomienky. Pustili ma vtedy z kasární na natáčanie inscenácie Fidlovačka. Posledný deň natáčania, 17. novembra, pán Kemr v role slepého speváka hral na svojej milovanej viole a spieval Kde domov můj. A večer išiel Prahou sprievod.“
Divadlo je základ
Oscilovať medzi divadlom a filmami či seriálmi je pre každého herca náročné.
Aj Jan Šťastný prešiel érou, keď bolo viac práce pre televíziu a neskôr sa zase jeho hlavným chlebodarcom stalo divadlo.
Objavil sa v seriáloch Bylo nás šest, Život na Zámku, Zdivočelá země, Pojišťovna štěstí, Náměstíčko, Vyprávěj či v TV inscenáciách Stín viny či Arrowsmith.
Jeho zamatový hlas našiel využitie v rozhlase a neskôr sa z neho stal obsadzovaný dabingový herec. Mel Gibson, Antonio Banderas či Colin Firth rozprávajú po česky práve vďaka Janovi Šťastnému.
„Divadlo stále zostáva môj domovský prístav. Rád robím aj to ostatné, ale divadlo považujem za základ.“
Zabili ho
Popularitu mu však prinášajú predovšetkým seriály. Jeho fanúšičky oplakali jeho smrť v českej verzii Ordinácie v ružovej záhrade.
„Moja postava pôvodne zomrieť nemala. Tvorcovia chceli, aby sa zdramatizoval dej, ale vymysleli mi diagnózu, ktorá sa nedala prežiť. A to znamenalo môj koniec v seriáli,“ vysvetľuje omyl, ktorý sa už nedal zvrátiť.
„Žil som s rakovinou pľúc takmer trištvrte roku a musím povedať, že mi z toho nebolo úplne dobre. Deň po dni hrať stále väčšie a väčšie utrpenie a nakoniec zomrieť nebolo veľmi príjemné. Vždy po natáčaní som si hovoril, že musím prestať fajčiť, pretože by som mohol takto dopadnúť. Bohužiaľ sa mi to doteraz nepodarilo.“
Netrpezlivý
Jan Šťastný si uvedomuje, že po boku mladej manželky a malého syna by sa mal snažiť byť fit. Navyše má ešte dvoch synov z predchádzajúceho manželstva a vnučku.
„Do tohto roka som vstupoval s predsavzatím, že uberiem z práce. Chcel by som mať na rodinu viac času, viac sa im venovať. Keď boli starší synovia malí, nemal som na nich veľa času. A na najmladšom Ondrejovi vidím, že by som nechcel, aby mi niečo utieklo.“
Aj keď sa snaží nájsť si na výchovu syna viac času, nie vždy sa to podarí a ak už k tomu aj dôjde, musí herec bojovať so svojou chýbajúcou trpezlivosťou.
„Ja mám tendencie stále poučovať a svojej netrpezlivosti som sa nezbavil ani dozrievaním. Stále sa čudujem, že Ondrej už má tri roky a nevie, koľko je dva a dva. Ja musím mať všetko hneď,“ sebakriticky sa hodnotí.
Ani ideálne podmienky nič nezaručujú
Dokonca sám seba hodnotí ako cholerickú povahu. Aspoň sa už naučil, že nemá význam sa rozčuľovať doma, tak to zo seba dostane v divadle.
„Veľmi mi vadí, že u nás ľuďom chýba základná slušnosť. Nesprávame sa k sebe ľudsky, dávame najavo, ako nás všetko obťažuje. To ma skutočne hnevá,“ vyratúva.
Tlak sa mu zdvihol, aj keď ho syn nepozval na vlastnú svadbu a to, že si berie pornoherečku, sa dozvedel až z médií. Dnes je už manželstvo minulosťou, no horká pachuť zostala.
„Myslel som si, že keď svojmu dieťaťu poskytnem najideálnejšie podmienky na život, bude to preň najlepšie, ale nie je to pravda. Najhoršia na tom celom bola bezmocnosť. Je to jeho život a ja to musím rešpektovať.“
Ideálny stav
Momentálne sa rodinná situácia utriasla a vládne aspoň dočasný pokoj. Jan Šťastný si myslí, že už je všetko na dobrej ceste, aby bol trvalý.
„Moja Bára má všetko, máme spoločné záujmy, takže to dúfam so mnou vydrží až do smrti.“
Herca teší najmä to, že manželku zlákal na motorky, a tak už nemusí jazdiť sám.
„Zaobstarala si motorkárske oblečenie a keď má čas, tak si ideme spolu zajazdiť. To predsa musí oceniť každý chlap. Máme radi rovnaké jedlá, páčia sa nám rovnaké veci. Je to ideálne,“ uzatvára spokojne herec.“
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
