Zostrelenie ruského bombardéra tureckou stíhačkou vrhlo svet asi tri desaťročia dozadu, čiže do časov, keď sa v analýzach a bezpečnostných štúdiách naposledy vážne vyskytovala možnosť svetovej, resp. jadrovej vojny.
Komentátor až žasne, koľko analytikov si s tým - iste, ako najkrajnejším scenárom - nedá pokoj.
Ak predsunieme ešte teroristickú hrozbu, ktorou žije Európa po Paríži, tak sa nedá čudovať eskalácii emócií, že svet prestáva byť bezpečný.
Netreba ale prepadať depresii. Situácia, že Turci zostrelia ešte jeden suchoj a Rusi odpovedia silou, visí, isteže, vo vzduchu.
Hrozbu výdatne prikrmujú vyhlásenia oboch strán, z ktorých necítiť najmenšiu snahu napätie utlmiť, ale naopak, ešte ho vyhrotiť.
Pričom Rusi, keďže evidentne viackrát - toto nebol prvý prípad - narušili vzdušný priestor suverénneho štátu (schválne nepíšeme Turecka, lebo sa to stalo predtým aj Británii, škandinávskym a pobaltským štátom), by mali byť najmä ticho.
Podobne by nemali jatriť city ani Turci, keďže navzdory formálnemu právu zasiahnuť proti narušiteľovi, ak nereaguje na výstrahy, je úplne evidentné, že k najradikálnejšiemu riešeniu siahnuť nemuseli, keby... Keby nechceli.
To isté platí i pre Rusov. Je len veľmi malá pochybnosť, že ak boli viacnásobne predtým varovaní, aby neprelietavali cez sýrsku hranicu, tak keby naozaj chceli, tak by si dali pozor.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
