Pôvodne je síce vyštudovaný inžinier, no odjakživa ho lákala práca v médiách. A tak sa pretĺkal v rádiách a nevzdával sa, kým sa nedostal tam, kde je dnes - v hlavnom spravodajstve Televízie Joj. Keď si uvedomil, že sedavé zamestnanie treba rozbehať, zahryzol sa do toho a dnes je z neho maratónec. Pritom však tvrdí, že v živote nie je veľmi bežcom na dlhé trate a najradšej by bol, keby veci, ktoré si vezme do hlavy, dosiahol hneď a zaraz. Ale ktovie, či len nežartuje, veď to je pre neho typické, že sa rád díva na svet s patričným nadhľadom.
Pred niekoľkými týždňami ste boli v Košiciach jedným z tých frajerov, ktorí zabehli polmaratón a dali ste to za 1,56 hod. Boli ste v cieli spokojný?
- Dá sa to, samozrejme, zabehnúť aj lepšie, ale bol som spokojný. Bol to asi o minútu lepší čas ako minulý rok, takže napredujem. (úsmev)
Ako sa vám v Košiciach bežalo?
- Výborne. Musím povedať, že v Košiciach je naozaj najlepšia atmosféra zo všetkých podobných behov. V podstate celú trať lemujú diváci, ktorí neustále povzbudzujú, takže človek musí bežať s úsmevom na tvári, či sa mu chce, alebo nechce. Okrem toho, celú trasu mi robila spoločnosť kolegyňa Danka Strculová, takže to bolo fajn. Takéto dlhšie behy sa predsa len zdolávajú lepšie, keď na to človek nie je sám.
Beh si vás podmanil nie tak dávno. Čo bolo vlastne spúšťačom, že ste si obuli tenisky a dali sa na to?
- Je to už hádam aj päť alebo šesť rokov. Tým spúšťačom bolo vlastné telo. Celý život mám sedavé zamestnanie a už som to začal cítiť. Keď je človek unavený zo sedenia a bolia ho z toho nohy, je asi najvyšší čas niečo s tým urobiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
