Sláviť ich nemala chuť, vraj nie je dôvod, keďže takéhoto veku sa už dnes dožíva kdekto. Dokonca povedala, že už uvažuje, koľko času jej ešte zostáva. Našťastie negatívne úvahy boli len dočasné. Podľa numerologickej predpovede ju má po všetkých strastiach konečne postretnúť šťastie, a tak naň čaká.
Krátkovlasá herečka si toho za sedem desaťročí prežila dosť. Vyrástla len s mamou, ktorá odmietala jej manžela, už zosnulého Vlastimila Haška, starší syn spáchal samovraždu, pred deviatimi rokmi jej diagnostikovali rakovinu... Niet sa čo čudovať, že jej chýba energia robiť zo sedemdesiatky vedu.
„Pripadá mi to absurdné, veď sú to narodeniny ako každé iné. Mám hádam oslavovať, že som sa toho dožila? Takéhoto veku sa predsa dožije kdekto. Samozrejme, že som zostarla, mám vrásky a vačky pod očami, ale stále žasnem, že už mám toľko, pretože si na to nepripadám. Duša je rovnaká, zrádza ma len telesná schránka."
Nechce byť stará baba
Dana Syslová dosah pribúdajúceho veku sleduje aj u svojich kamarátok:
„Vidím, ako im ubúdajú sily, ale ony sa tvária, že nie. Tak som začala uvažovať, koľko času mi ešte zostáva. Dochádza mi, že sa to kráti. A že by som nemala premárniť ani jeden deň, čo samozrejme nerobím. Keď som unavená, pokojne ho strávim v posteli, čítam knižky a odpočívam, ale zase je mi dobre," smeje sa sympatická herečka, ktorá sa odmieta opustiť a byť len starou babou.
Už sa nič nestane
Na niečo je však tento vek dobrý, nad všetkými životnými peripetiami už Dana Syslová len mávne rukou.
„Keď človek prežije všetky tie veci, ktoré ho stretli, a chce žiť ďalej, dôjde k nejakému upokojeniu a harmónii. Dokonca to mám aj v nejakej numerológii, že sa už nič nestane a konečne môžem žiť pokojne. Tak som si povedala, že idem do toho. Pokiaľ mi budú slúžiť nohy, oči a sluch, a nebudem chorá, tak si ten život budem užívať."
Začala prácou, ktorá ju stále teší.
„Keď skúšam a chodím medzi ľudí, ktorí sú mi milí a tá práca má nejaký zmysel a nabíja ma, tak je to fajn."
Bojovala s humorom
Divadelný kolektív bol jej oporou aj počas liečby rakoviny. Bojovala so zdvihnutou hlavou a nechcela sa opúšťať. Dokonca neprestala ani hrať:
„Keď mi začali padať vlasy, čo je naozaj odporný zážitok, oholila som si lebku. Prišla som do divadla s parochňou a hneď v šatni som si ju dala dole. Všetci rozpačito pozerali a ja som sa snažila o humor. Stále som tvrdila, že som zdravá, len musím prekonať túto hrôzu."
Sedemdesiatnička si dodnes myslí, že chorobu jej spôsobilo veľké citové vypätie.
„Hromadilo sa mi to v tele, odkedy ma v živote začala stretávať smrť za smrťou." Odvtedy verí na veci medzi nebom a zemou a bylinkám: „Na tie nedám dopustiť!"
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
