Tento pondelok oslávila šesťdesiate piate narodeniny. Keďže nie je párty dáma, žiadne veľkolepé oslavy sa nekonali. Hmotné dary jej nechýbajú, lásku má a aj práce je dosť. Čo viac si ešte priať.
Niekto jubileá neoslavuje, lebo sa hnevá, že vek pribúda, niekto si zas dôvod posedieť s kamarátmi nájde vždy. Jubilujúca Kamila Magálová zorganizovala super oslavu zatiaľ len dvakrát.
„Veľmi si nepotrpím na oslavy. Vo veľkom som oslávila len tridsiatku, vtedy som sa cítila ako na kare, lebo sa mi zdalo, že sa rútim do absolútnej staroby – a potom päťdesiatku. V posledných rokoch necítim potrebu pripomínať si cifru, ktorá sa spája s mojím vekom. V deň narodenín iba vždy zapálim sviečku maminke, ktorá už dlhšie nie je medzi nami. Ona má totiž hlavnú zásluhu na tom, že som,“ vysvetľuje herečka.
Len tak ju niečo neprekvapí
Milovaná mamička zomrela, keď mala Magálová len devätnásť rokov. O detstvo však prišla oveľa skôr.
„Priučiť sa životu som bola nútená už v pätnástich, lebo mamička po rozvode psychicky ochorela a bolo sa treba o ňu starať. Vychovávali ma starí rodičia, tí boli úžasní, ale tie dve generácie bolo aj tak cítiť. Aj keď som sa im snažila hovoriť všetko, čo mi ležalo na srdci, nešlo to, lebo niektoré moje problémy už nechápali. Preto som so životom bojovala sama. Neostávalo mi nič iné.“
Sympatická herečka nezatrpkla, práve naopak, udalosti z mladosti ju naučili pokore.
„Na jednej strane to bolo tragické, ale aspoň viem, o čom je život. Mňa už len máločo prekvapí. Všetko je na niečo dobré. Aj to zlé.“
Herečky sú šikovné
Práve výberom povolania sa musela naučiť prijímať aj to zlé. Nie každý je prajný a v herectve je úprimnej podpory veľmi málo.
„Ľudia si myslia, že my herečky nevieme nič. Ale my vieme variť, aj metlu zobrať do ruky a popri tej našej práci toho stihneme možno viac ako žena, ktorá robí klasických osem hodín. Tým nechcem nikoho znevažovať, ale mnohí ľudia si ozaj myslia, že odohráme predstavenie, prídeme domov, vyložíme si nohy a máme troch černochov, ktorí nám ich masírujú a o všetko sa starajú. No nie je to tak, dokonca my masírujeme nohy našim mužom,“ prezradila dávnejšie so smiechom žena, ktorá žila desaťročia v manželstve s manželom Slavomírom, s ktorým má dve deti - syna Martina a dcéru Danielu.
Jej rady sa režisérom nepáčia
Kamila Magálová je dcérou dirigenta Ladislava Slováka a sestrou herca Mariána Slováka. Už počas štúdia na VŠMU bola členkou Poetického súboru Novej scény v Bratislave, tri desaťročia je členkou Činohry Slovenského národného divadla. Má za sebou desiatky divadelných a filmových rolí, z ostatného obdobia ju diváci mohli vidieť v seriáli Terapia, vo filmoch Líbáš jako Bůh a Líbáš jako ďábel.
Najviac ju však zamestnáva divadlo, ktoré je jej veľkou láskou. Počas skúšok neraz kafre režisérom do roboty:
„Väčšinou návrhy herca neakceptujú. Nemajú to radi. Neviem prečo, lebo myslím, že tvorba medzi hercom a režisérom by mala byť dialógom. Predsa obaja chceme, aby tá inscenácia bola dobrá. Čiže nejdem proti nemu, nebojujem s ním. Neviem, či je to samoľúbosť, ale väčšina z nich nápady od herca prijíma nerada. Neviem, či nás podceňujú, alebo je v tom niečo iné... Hovorí sa, že 'herečka, prázdna kečka'.“
Pokračovatelia rodu
Rodinu si zakladala ako dvadsaťdvaročná a jej túžbou bolo mať čím skôr deti.
„Preferujem menší vekový rozdiel medzi rodičmi a deťmi, pretože si môžete vybudovať kamarátsky vzťah. Nikdy nezabudnem, ako mi syn povedal, že mu spolužiaci na stužkovej závideli, akú má mladú mamu, alebo keď som chodila niekam s dcérou a všetci si mysleli, že sme sestry. Aj teraz moje vnúčatá nemajú starú mamu v pravom slova zmysle, ale mladú starú mamu, ktorá sa s nimi blázni ako malé decko.“
Na svoje deti a vnúčatá je nesmierne hrdá a napĺňajú jej dni láskou.
„Mám zdravé inteligentné deti, ktoré vyštudovali, založili si vlastné rodiny, majú vlastné deti. To, že život pokračuje ďalej, že aj keď tu už ja nebudem, bude niečo zo mňa pokračovať, je úžasné,“ spokojne konštatuje.
Nová láska
Manželstvo, v ktorom sa narodili potomkovia, je dnes už minulosťou. Hoci im to pekne klapalo dlhý čas, a to hlavne vďaka humoru, nakoniec za ním dali bodku.
„S manželom sa neskutočne veľa nasmejeme. Používame medzi sebou čierny humor, ktorý ma, i keď som poriadne naštvaná, dokáže rozosmiať. Aj preto to u nás tak dlho funguje. Nebyť humoru, už dávno by u nás bolo waterloo. Väčšina hádok sa teda končí smiechom alebo v posteli,“ vravievala dovtedy, kým sa nezamilovala do hereckého kolegu Mariána Geišberga a ich aféra nezaplnila v máji 2011 titulky bulvárnych plátkov.
„Láska z benzínky“, ako ju nazvali novinári, keďže dvojicu prichytili bozkávať sa práve v aute na pumpe, trvá dodnes. Dokonca spolu hrávajú na divadelných doskách. Zatiaľ čo si však herečka po 42-ročnom manželstve v súkromí upratala, odhodlala sa na rozvod a jej exmanžel si už tiež zariadil nový život, Geišberg ostáva stále ženatý.
Smútok vypeká v kuchyni
Napriek tejto skutočnosti však pôsobí šťastne a vyrovnane. Po ďalšej svadbe už predsa len vo svojom veku príliš netúži.
„Som vďačná za všetko, čo mi život priniesol a nie som nenásytná. Aj tak nám osud nadelí, čo má.“
Ak jej niekedy schádza úsmev z tváre, na vine sú rozhodne len negatívni ľudia.
„Takí, z ktorých skutočne ide zlo. Ale, našťastie, takých ja vycítim na sto honov. Neviem to opísať, ale proste to nejako cítim a snažím sa im vyhýbať. Preto vyhľadávam len spoločnosť dobre naladených a príjemných ľudí,“ objasňuje a prezrádza, že jej najväčším útočiskom je kuchyňa.
„Je to moja pracovňa, moje útočisko, svätyňa. Trávim v nej veľa času, dokážem v nej načerpať energiu, zlepšiť si náladu. Keď som napríklad veľmi smutná, idem do kuchyne a upečiem taký koláč, že až. A hneď mám dobrú náladu, lebo jednak to urobí tá sladká vôňa, a jednak ma teší výsledok.“
Večne mladá
Ohnivá farba vlasov a večný úsmev robí z herečky výborne vyzerajúcu dámu. Aj keď by mohla frflať na všetky vrásky, boľavé kolená a iné neduhy, nerobí to. V hlave si totiž nastavila úplne iný vek.
„Psychicky sa cítim minimálne o dvadsať rokov mladšia, než reálne som. Vraví sa, že vaše vnútro vyžaruje aj navonok. Vraj je to o tom, ako sa človek cíti, akú má náladu. Asi je to pravda. Ja sa cítim na štyridsiatku a s tou by som chcela dožiť až do osemdesiatky.“
Hoci hrá mimoriadne rada golf i tenis, cestuje, založila jazdecký klub, má reláciu o varení, účinkuje vo filmoch i divadlách, vyskúšala si funkciu veľvyslankyne dobrej vôle UNICEF na Slovensku, patrónky Slobody zvierat a prezidentky Nadácie na záchranu koní, na otázku, čo z tohto všetkého je jej najväčším hobby, odpovedá jednoznačne:
„Život je mojím hobby a všetko robím s ohromnou chuťou. Dokonca aj vysávanie. Vždy si k tomu pustím dobrú muziku a aj z upratovania si urobím pôžitok,“ smeje sa.
Nerelaxuje ničnerobením
A existuje vôbec niečo, s čím by si táto „erdégbaba“ neporadila?
„Vždy som hovorila, že nemám bunky na podnikanie a keď môj bývalý muž prišiel s nápadom na hotel, vyhrážala som sa, že sa o to bude starať sám. Tvrdila som tiež, že počítač nie je nič pre mňa, nerozumiem mu a ani k nemu nesadnem. A opak je pravdou. Skrátka, život ma naučil, že keď je to potrebné, človek sa naučí všetko,“ dodáva herečka, ktorá „má vrtuľu v zadku“ a vidieť ju len tak nečinne posedávať je priam nemožné.
„Nezvyknem relaxovať ničnerobením. Aj keď si poviem, že teraz sa natiahnem a vyložím si nohy, vydržím tak maximálne dve minúty a už si vymyslím nejakú činnosť. Ale nájdem si prácu, ktorá mi robí radosť, a tak si oddýchnem.“
Autor: Spracovala: Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
