Z kultúrnych domov a univerzitných ául, kde si už vo veľkom prihrieva polievku na marec, sa predseda Fico presunul na Maltu. Na ďalšom z márnych a banálnych summitov tam totiž premiéri a prezidenti EÚ riešili utečeneckú krízu za spoločným stolom s Afrikou.
Aby nedošlo k nedorozumeniu. Samozrejme, že migrácia je obrovskou výzvou (aj keď nie až takou fatálnou, ako ju katastrofisti maľujú).
V realite tejto jesene, keď absolútna väčšina pútnikov sa sunie po balkánskej ceste a naloďuje sa v Turecku, debata s Afrikou nemá žiadnu pointu.
Už len preto, lebo - hoci to znie čudne - až na Eritreu, kde vládne naozaj hnusná diktatúra, utečenci z Afriky nemajú automatický nárok na azylovú ochranu, keďže nemigrujú z vojnových zón a konfliktov.
Aj keď individuálne, iste, azyl dostať môžu, vzhľadom na celoeurópsky konsenzus o „ekonomických" migrantoch, ktorí sa majú vracať do krajín pôvodu, zaplavenie Afričanmi naozaj nie je na programe dňa a zrejme ani najbližších mesiacov.
Dlhodobo, isteže, sa situácia môže veľmi zmeniť, a aj sa zrejme zmení. Avšak teraz, keď absolútne ťažisko problému leží v Sýrii, Iraku a Afganistane, je vrcholová úroveň jednaní s Afrikou len luxusným plytvaním času.
Respektíve predstieraním aktivity odkláňajúcej pozornosť či od sporov vnútri EÚ alebo od slimačieho tempa zriaďovania tzv. hotspotov, resp. nefunkčnosti kvót.
Vyhlásením, že na Malte „išlo o záujem EÚ ukázať, že vieme podporiť najvýznamnejšie projekty v Afrike spojené s migračnou krízou", si Fico - ako má vo zvyku - - opäť protirečil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
