Možno ste netušili, že bol skvelým futbalistom, „funkcionárčil“ v Interi, na konkurze do divadla ohúril stepom a do manželky sa zamiloval na prvý pohľad.
Herecká legenda zahviezdila vo vyše stovke filmov, no sláva jej do hlavy nestúpla. Celý život bol Viliam Polónyi nesmierne veselým človekom, ktorý disponoval obdivuhodnou radosťou zo života.
Do manželky Boženy sa zahľadel na prvý pohľad a láska, ktorá pretrvala 41 rokov, vznikla v divadle. Iskra preskočila na Novej scéne, kde svojho času šéfoval.
„Keď som prišla do divadla, hneď mi povedal - ty budeš moja žena,“ zaspomínala si pred časom jeho polovička a naozaj sa z nich stali manželia.
„Bol zrelý, vtipný, slobodný a tolerantný muž. Tak sme sa po polročnej známosti vzali.“
Ako poznamenala, nikdy svoje rozhodnutie neoľutovala, bol to totiž skvelý partner i človek. „Mal rád ľudí a oni jeho. Žil pre nich.“
Viliam Polónyi sa narodil 6. júla 1928 v Krupine. V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, hudbe, spevu aj športu.
Po absolvovaní Obchodnej školy odišiel hrať futbal do moravského Zlína, neskôr prestúpil do bratislavskej Káblovky. Potom ho však očarilo divadlo.
Športovec i ochotník
Začal navštevovať dramatické kurzy na Novej scéne a neskôr vo Zvolene spieval basové party vo vojenskom súbore.
Práve vo Zvolene sa 1949 prihlásil aj na herecký konkurz do práve založeného Stredoslovenského divadla, kde ohromil skvelo zatancovaným stepom, ktorý ho v Krupine naučila vtedy známa tanečnica Novej scény Katarína Gracerová.
Vojenčinu neskôr strávil vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave a od roku 1953 bol členom
Mládežníckeho súboru Novej scény. Vtedy sa začala jeho profesionálna divadelná kariéra.
Čaru divadla celkom podľahol a manželka netají, že ním žil do poslednej chvíle, aj keď už nevládal. „Stále sme chodili do viechy na Obchodnú, každý boží deň. Nehovoril, že mu chýba herectvo, lebo bol stále s ľuďmi. To bolo jeho. Do poslednej chvíle im tam spieval za stolom, hral divadielka.“
Jeho kolegovia si ho veľmi vážili. „V symbióze spevohry a činohry bol ideálny typ herca,“ myslí si Karol Čálik.
Hviezdil i v Sebechlebských hudcoch a Pachovi
Divákom azda najviac utkvel v pamäti ako výmyselnícky báťa Klimo vo filme Sebechlebskí hudci z roku 1975.
Režiséri ho radi obsadzovali najmä ako svojrázny typ do rolí, kde vynikol jeho prirodzený naturel, spontánnosť, zmysel pre humor i zveličenie.
Väčšie filmové postavy zahral tiež v detektívnych filmoch režiséra Lettricha (Smrť prichádza v daždi, Volanie démonov, Prípad krásnej nerestnice ale hral aj v takých legendárnych filmoch ako Drak sa vracia, Pacho, hybský zbojník, Canarisova krvavá hviezda, Smrť chodí po horách, Tisícročná včela či Sedím na konári a je mi dobre.
„Nikdy som sa netrhal za peniazmi, vždy mi viac záležalo na priateľstve,“ priznal počas života a možno i preto sa mu v práci tak darilo. Množstvo krásnych charakterov stvárnil i v divadle.
Ocenením jeho hereckých kvalít bolo napokon udelenie titulu Zaslúžilý umelec, ktorý získal za postavu Palčíka v hre Jozefa Gregora Tajovského Statky–zmätky.
Vytvoril herecky impozantný portrét človeka zodratého, skúpeho na slovo, blahosklonného, ale aj pokryteckého.
Manželka: „Bol to anjelik“
Umelec tiež pôsobil aj vo funkcii riaditeľa Divadla Andreja Bagara v Nitre a neskôr viedol aj Novú scénu v Bratislave.
Ako funkcionár sa angažoval aj v športe, naposledy v AŠK Inter Slovnaft.
Posledné roky sa však už trápil kvôli Parkinsonovej chorobe.
„Bojovali sme s tým 3-4 roky, z toho dôvodu nejedol, lebo prehĺtacie svaly sú stuhnuté. To spôsobí, že zlyhá pomaly organizmus. Povedala by som, že je to také pomalé odchádzanie. Najsmutnejšie na tom je, že je to za plného vedomia. Bolo to veľmi tiché a on bol dobrý, taký anjelik,“ dodala so smútkom manželka.
Jej láska zomrela 12. novembra 2012 vo veku 84 rokov.
Autor: Spracovala Andrea B. Nitkulincová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
