Má čestné miesto medzi ikonami českého herectva. Navždy pre nás zostane Louisom de Funès a nielen vďaka tomu mu prináleží titul dabingový kráľ. Život je však plný paradoxov a nie raz sa o tom presvedčil aj František Filipovský, pričom asi ten najtvrdší prišiel na staré kolená. Po celý život mu ústa mleli ako za prvú ligu, no na sklonu života dostal mozgovú mŕtvicu a po nej nedokázal prehovoriť. V mlčaní prežil rok pred svojou smrťou.
Rodák z Přelouča bol síce ako herec výrazný a veľmi dobre zapamätateľný, zvláštne však je, že hlavné úlohy ho obchádzali.
Skôr sekundoval takým esám, ako boli vtedy Jan Werich, Jaroslav Marvan, Ladislav Pešek či Vladimír Menšík. A aj vďaka tomu si získal prívlastok „veľký herec malých úloh“.
František Filipovský sa však výrazne zapísal do dejín Československej televízie a dokonca otvoril jej historicky prvé vysielanie.
„Keď sa 1. mája 1953 spúšťalo prvé živé vysielanie, hodinu a pol pred začiatkom mu zavolali a hoci mal ledva dosť času na to, aby skočil do pristaveného auta, napokon pred kamerou excelentne zahral Harpagona,“ spomínajú si na neho kolegovia.
Z hlasu mal mindráky
Navždy a nezmazateľne sa zapísal aj na nebi českého dabingu. Veľa ľudí ani netuší, aký je skutočný hlas Louisa de Funés, pretože pre nás hovorí len hlasom Františka Filipovského.
Na konte má však omnoho viac vydarených dabingových úloh a dnes je po ňom pomenovaná cena za najlepšie výkony v českom dabingu.
Všetky pocty, ktoré za svoje hlasové majstrovstvo získal, však veľmi úprimne odmietal. Do dabingu sa mu vraj pôvodne nechcelo pustiť, presvedčil ho až Miroslav Horníček, ktorý ho vraj doslova zbavil mindrákov.
Spoznal chudobu v priamom prenose
Je však zvláštne, že človek, ktorý po celý život rád zabával iných, pritom nosil v sebe veľkú traumu, ktorú prežil v časoch, keď s herectvom ešte len začínal ako ochotník.
Vtedy prijal pracovnú ponuku robiť sprievodcu zvláštnych vlakov s Poliakmi do Francúzska. V tridsiatych rokoch totiž Francúzi hľadali pracovné sily do priemyslu a poľnohospodárstva a chudobné Poľsko ich rado poskytovalo.
Ľudia z najnižších sociálnych vrstiev utekali za lepšou perspektívou. No transporty rozhodne neboli optimistické.
Filipovský niesol zodpovednosť za zdravotný stav pasažierov a mal sa starať aj o ich psychickú kondíciu.
Niektorí totiž nedostali povolenie na vstup a prácu vo Francúzsku, boli na pokraji zrútenia, panikárili, tlačili sa do vagónov, zraňovali sa a umierali.
„Videl som vysilených chudákov umierať na sedadlách, na zemi, pod kolesami. Bol som svedkom samovrážd aj náhodných nešťastí. Tie pohľady vám z pamäte už nikdy nezmizli,“ vysvetľoval v jednom z rozhovorov.
Poliaci sa v snahe uniknúť biede správali pudovo a nezmyselne.
„Mal som zdravotnícky preukaz a ošetroval som rozmliaždené prsty, ruky, ťažké zlomeniny. Raz sme ťahali zo strechy len torzo jedného z tých chudákov. Nedostal povolenie na vstup, ale chcel utiecť, a tak vyšiel na strechu vlaku. Asi nedával pozor, alebo už bol vysilený a jeden z viaduktov pri Olomouci mu odsekol hlavu... ale udržal sa v smrteľnom kŕči na streche vagóna,“ opísal raz strašné udalosti.
Zvyčajne o nich nechcel hovoriť, zveril sa s nimi len pár rokov pred svojou smrťou, aby podal svedectvo o hrôzach doby.
„Nikdy som nepoznal taký priepastný rozdiel medzi stredným stavom a najchudobnejšou vrstvou spoločensky degradovaných ľudí,“ skonštatoval.
Roky ticha
František Filipovský sa v televízii naposledy objavil v roku 1990 v seriáli Arabela ako starý známy Blekota.
Potom ho zradilo zdravie. Dostal mozgovú mŕtvicu a prestal rozprávať. Na mysli však ani vtedy neklesal.
„Skleslí boli vtedy všetci okolo neho, len dedo sa usmieval. S babičkou si aj tak rozumel bez slov,“ tvrdila jeho vnučka Pavlína Bubeníková.
O tri roky neskôr, vo veku 86 rokov zomrel.
V jeho umeleckých stopách ide jeho dcéra Pavlína Filipovská, ktorá sa tiež stala herečkou a speváčkou. Okrem nej mal aj syna Jana, ktorý bol vášnivý milovník koní a výborný amatérsky fotograf a až do svojej smrti pracoval ako fotolaborant v Českej tlačovej kancelárii.
Autor: Spracovala: Anna Novotná
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
