Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb je evergreen, ktorý je parádnym dôkazom, že požiadavky na implementáciu pravidiel EÚ nie sú až také horúce, ako sa niekedy propagujú. Lebo ak povieme, že toto prispôsobenie sa smernici z Bruselu je v agende rezortu spravodlivosti už desať rokov, ani veľmi neprestrelíme. Teda určite nie, lebo prvý pokus o schválenie sa udial ešte za ministrovania Daniela Lipšica (2002-2006).
Odvtedy podnikateľské loby úspešne blokujú snahy loby protikorupčnej (z tretieho sektora) pretlačiť trestnú zodpovednosť PO.
Aj keď argumenty podnikateľov autor detailne nepozná, povedať treba, že kus pravdy majú.
Fundamentálny princíp, na ktorom stojí tento zákon, teda že trestať právnickú osobu je možné aj bez dokázania viny konkrétnej fyzickej osoby, protirečí rozumu v tom zmysle, že právnická „osoba" je síce terminus technicus, ale len právna fikcia.
Ako môže byť trestne zodpovedná abstrakcia bez vedomia, mozgu či duše?
A keďže sankcie, v najkrajnejšom prípade aj zrušenie, postihnú nielen skutočných páchateľov skrytých za firmu, ale všetkých zamestnancov až po vrátnika, trestná zodpovednosť PO funguje na princípe kolektívnej viny. Čo je všade inde neprípustné, výnimkou je akurát podnikanie.
Fakty na strane druhej sú dva. Jednak v digitálnej dobe sa ekonomická trestná činnosť tak sofistikovala, že ak aj objektívne zistiť vinu jednotlivca by bolo možné (nie vždy je možné, tvrdia znalci), policajní vyšetrovatelia, ktorí sú platení násobne horšie než protihráči v súkromnom sektore, sú na rozkrytie individuálnych zavinení jednoducho prihlúpi.
Po druhé, ako naznačuje napr. terajšia kauza Volkswagen, či predtým Enron, Artur Andersen a iné, porušovanie zákonov je vo firme nie úchylka, ale systémový princíp, kde kolektívna zodpovednosť až po stredný manažment asi existuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
