Paradoxom je, že tento 78-ročný herec má teraz viac ponúk ako v čase, keď začínal. Keď bol nominovaný na Oscara za film Šofér slečny Daisy, pracoval už v hereckej brandži 20 rokov.
Je druhýkrát ženatý a má štyri deti. Žije ďaleko od ruchu veľkomesta v malom mestečku Charleston v Mississippi a vlastní reštauráciu s klubom.
Prečo sa zasadzujete za legalizáciu marihuany?
- Je veľmi užitočná. Užívať som ju začal pred mnohými rokmi, priviedla ma k tomu moja prvá manželka. Užívam ju najmä kvôli bolestiam ruky, ktorými trpím od zranenia pri autonehode. Mám fibromyalgiu (chronická bolesť svalov) a jediná vec, ktorá mi trochu uľaví, je marihuana. Tráva je veľmi užitočná. Jem ju, pijem ju, kúrim ju, šňupem ju. Marihuana by mala byť legálna všade. Upozorňujem, že keď vo Woodstocku v roku 1969 ju nikto nezakazoval, nič sa nestalo. A keď sa oslavovalo 30.výročie festivalu, keď ju zakázali, skončilo sa to výtržnosťami. Marihuana mi dodáva energiu.
Kým iní upozorňujú na nebezpečenstvo internetu a vyspelé technológie, vy si ich pochvaľujete...
- Mám pokrok rád. Predsa odo mňa nechcite, aby som sa dal na staré kolená na zbieranie korienkov a zapaľoval oheň kameňom.
Považujú vás za jedného z charakterových hercov. V rolách pôsobíte pokojným, dôstojným a autoritatívnym dojmom. Nie je to stereotyp, nechce to nejakú zmenu?
- Áno, bol som prijatý ako akási „morálna autorita". Keď sa však pozriem na hercov ako Henry Fonda, Spencer Tracy či Gary Cooper, ktorí boli tiež považovaní za „morálne autority", začnem rozmýšľať: „No, Morgan, si vo veľmi dobrej spoločnosti. Vôbec by si tu nemusel byť!" Takže som s týmto dojmom vlastne spokojný. Ale, samozrejme, rád si zahrám v komédii alebo inom žánri. Páči sa mi, keď sú úlohy čo najrozmanitejšie.
Je herectvo niečo, o čom ste snívali?
- Keď som bol malý chlapec, miloval som herectvo a vždy som chcel robiť niečo spojené s ním. Mal som krátke obdobie, keď som si myslel, že chcem byť armádny pilot. Skúsil som to a rýchlo som zistil, že armáda nie je to, čo sa mi páči. Radšej som chcel patriť k filmu.
Čo vám prekáža na tom, ak vás niekto nazve Afroameričanom?
- Je to americky korektné slovo a s americkou korektnosťou choďte niekam. Žiadneho Afroameričana v Hollywoode nepoznám, sme len černosi. Rasové otázky mi všeobecne prekážajú. Upozorňovať na rozdiely, aj keď v dobrej viere, nikdy nenesie nič dobré. Len to podporuje povedomie o tom, že existujú.
Sláva prišla vo vašom prípade pomerne neskoro. Očakávali ste to alebo to pre vás bolo prekvapenie?
- Vždy som cítil, že filmový priemysel je miesto, kam patrím, kde by som mal byť. Takže som nebol až taký prekvapený, keď sa to stalo - viac by ma prekvapilo, keby sa to nestalo. (smeje sa)
Nemali ste obdobie, keď ste chceli toto zamestnanie opustiť?
- Uvažoval som o tom v osemdesiatych rokoch. Telefón prestal zvoniť a nebolo pre mňa práce. Nedostal som ani najmenšiu televíznu úlohu. Vážne som sa zamýšľal, čo robiť ďalej, ako zaplatiť nájomné a zohnať jedlo. Nemal som ďaleko k tomu, aby som si urobil taxikársku licenciu, keď som konečne začal dostávať nové ponuky.
A teraz v sedemdesiatke máte toľko filmových ponúk ako nikdy predtým...
- To je pravda. Zdá sa, že čím dlhšie tu som, tým lepšie veci dostávam. Tak myslím, že zostanem ešte o trochu dlhšie (smeje sa). Nie, vážne, som veľmi spokojný. Byť tu, pracovať a dostávať peniaze za niečo, čo robím tak rád - to je vždy prekvapujúce. Nedá sa to brať ako samozrejmosť. Najmä nie tu, v Hollywoode.
Takže žiaden dôchodok?
- Určite nie. Kým dokážem vstať z postele, prísť na pľac a zapamätať si text, budem v hraní pokračovať.
Ovplyvňujú vás úlohy, ktoré hráte?
- Nie som citlivý typ, aby som sa nechal príliš rolami ovplyvňovať - naopak, som si istý, že moja osobnosť ovplyvňuje moje postavy.
Ako sa na ne pripravujete?
- Nerobím si žiadnu mimoriadnu prípravu. Dokonca ani neviem, ako sa majú roly skúmať. Učím sa scenár a počas toho si predstavujem, aká by postava mala byť a ako by som ju mal zahrať. Keď však hráte niekoho, kto žil alebo žije - to je iný príbeh. Potom ho, samozrejme, treba preskúmať; čítať knihy, snažiť sa sledovať jeho videozáznamy alebo sa s tým človekom dokonca stretnúť - aby ste mohli postavu zahrať tak, aká skutočne je alebo bola.
Podľa čoho si úlohy vyberáte?
- Najprv si prečítam scenár. Ak sa mi páči, úlohu zoberiem. Ďalšie plus je, ak sa mi s tým režisérom už predtým dobre spolupracovalo. Pokiaľ ide o hercov, deväťdesiatdeväť percent z tých, s ktorými som zatiaľ pracoval, mi úplne vyhovovalo, takže to nie je rozhodujúci faktor.
Ako najradšej trávite voľný čas?
- Milujem plachtenie. Keď mám dlhší čas voľno - čo sa stáva možno raz do roka - nájdete ma visieť von z mojej lode v Karibiku. Potom cestujem z ostrova na ostrov a jednoducho relaxujem. Vtedy som tam iba ja, loď a more. Vypnem si mobil a nekontrolujem e-maily. Okrem toho mám na svojej farme v Mississippi kone, na ktorých treba jazdiť. Veľkú záľubu nachádzam aj v lietaní.
Oscar za úlohu vo filme Million Dollar Baby bol pre vás splnený sen alebo vás to nijako výnimočne nenadchlo?
- V čase nominácie za tento film som mal už na konte tri iné nominácie? V takej situácii už svojím spôsobom viete, že Akadémia vám Oscara skôr či neskôr určite dá. Obávate sa jedine toho, že ho dostanete za niečo, čo takého ocenenia nie je hodné. Že vám ho udelia iba preto, aby ste ho konečne mali. Našťastie si nemyslím, že by bol toto prípad Million Dollar Baby, pretože to bol úžasný film. Ale čestne: tie tri nominácie sa mi zdajú významnejšie, odkedy viem, že mi to nakoniec vyšlo.
Pred časom ste prežili hrozné chvíle, vašu nevlastnú vnučku dobodal jej priateľ. S akými myšlienkami si na ňu teraz spomínate?
- Svet nikdy nespozná jej umeleckú zručnosť a talent a koľko toho mohla ponúknuť. Jej priatelia a rodina však mali to šťastie ju poznať. Jej hviezda bude naďalej žiariť v našich srdciach, myšlienkach a modlitbách. Nech odpočíva v pokoji.
Autor: Spracovala Katarína Gécziová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
