Maďarský herec János Bán, na Slovensku známy predovšetkým ako Otík z filmu Vesničko má středisková, oslávil v nedeľu šesťdesiate narodeniny. Úloha retardovaného chlapca v takmer oscarovom filme sa z jeho života vymazať nedá a János Bán sa o to ani nesnaží. Aj dnes, tridsať rokov od filmovačky, si na ňu rád spomenie. Ako sa mu hralo, rozpráva svojim študentom, aj štyrom deťom.
Slúchadlá, rožok, aktovka a tanečný krok. Tak si dokážu maďarského herca Jánosa Bána predstaviť tisícky filmových divákov. Pred mnohými rokmi sa v Československu preslávil ako Otík vo filme Vesničko má středisková.
Odvtedy nakrútil mnoho filmov doma aj v zahraničí, ale takú popularitu mu už nepriniesli. Rodák z Győru hral po prvýkrát, keď mal štrnásť rokov. To už študoval na chemickej priemyslovke a svoju budúcnosť videl ako inžinier.
Ako to už býva, kto raz okúsi divadlo, len málokedy odolá jeho čaru. To sa stalo aj v prípade Jánosa Bána. Po maturite sa rozhodol študovať na Vysokej škole dramatických umení v Budapešti.
Osudové stretnutie
Pred filmovou kamerou debutoval v roku 1979 v psychologickom filme Každú stredu.
Keď v roku 1984 nakrúcal režisér Gyula Maar film Hra v oblakoch, hlavnú úlohu zveril režisérovi Jiřímu Menzlovi a jednu z postáv si zahral aj János Bán. Obaja sa stretli ešte v divadelnom predstavení Kráľ jeleň, ktoré v Budapešti Jiří Menzel pripravoval.
„Prvýkrát sme sa stretli, keď som bol v treťom ročníku na vysokej škole. Uplynulo desať rokov a osud chcel, aby sme sa pravidelne stretávali. Na konci toho obdobia som od neho dostal scenár. Niečo také vtipné som nikdy predtým, ani nikdy potom nečítal,“ hovorí János Bán o filme, ktorý navždy poznamenal jeho kariéru.
Ani nemal byť
Zaujímavé je, že tento obľúbený film vlastne ani nemal vzniknúť. Scenárista Zdeněk Svěrák ho vymyslel takpovediac nasilu, keď mu zavolali z Barrandova, že čakajú revíziu na oddelení scenárov.
„Jeden z námetov na film, čo je asi sedem stránok, nám totiž omylom s Láďom Smoljakom zaplatili až dvakrát. Bolo to asi 2 000 Kčs. Po rokoch sa už peniaze nedali vrátiť, takže najlepším riešením bolo napísať a odovzdať ďalší námet, ktorý by tam figuroval ako zamietnutý,“ spomínal Svěrák.
Jedinou podmienkou bolo, aby sa odohrával na vidieku a odovzdať ho mal na Barrandove hneď na druhý deň. A tak Svěrák nelenil.
„Spomenul som si, že sa poznám s vodičom nákladiaka z JZD Čechtice, ktorý jazdil so závozníkom. Málo hovoril a bol stále v modrých montérkach.“
Tvrdá príprava
Inšpirovaný realitou vznikol Otík Rákosník, ktorého János Bán stvárnil bravúrne.
„Bola to veľmi seriózna práca. Na túto rolu som sa pripravoval viac ako rok v mnohých sociálnych inštitúciách a nemocniciach. Robil som taký prieskum, naberal som skúsenosti. Menzel mal pravdu, keď povedal, že som s tou prípravou mohol aj liečiť,“ povedal Bán.
Ani herci, ani autori neverili, že by film mohol mať taký úspech. Dokonca bol nominovaný na Oscara.
„Ten film obstál v skúške časom, čo je vždy veľmi dôležité. Nakrútil som v Maďarsku vyše sedemdesiat filmov a z nich veľmi málo možno označiť za nadčasové. Vesnička je humanistický film vybavený humorom a človečinou a aj istým druhom rozprávkovosti, lyrickosti. Má dušu.“
Oceňovaný
Vďaka nominácii sa János Bán dostal po prvýkrát do Ameriky a dokonca prvýkrát získal ocenenie vo svojej rodnej krajine. Paradoxne v Maďarsku sa film dodnes vysiela len veľmi sporadicky.
„Kým nebola Vesnička nominovaná na Oscara, nedostal som v Maďarsku žiadne ocenenie za svoju prácu, aj keď som ju robil už roky. Keď potom zistili, že idem na odovzdávanie Oscarov, okamžite som dostal cenu, ktorá bola akýmsi predstupňom ceny Kossuth, čo je pre herca najvýznamnejšie ocenenie. Vtedajšia vládnuca garnitúra totiž nechcela, aby som bol ocenený skôr v Amerike ako v Maďarsku,“ spomína dnes na trpkú spomienku Bán.
Bezdomovec
Trpkého však v jeho doterajšom živote bolo viac. Najťažším bolo niekoľko mesiacov, počas ktorých žil na ulici.
„Mal som osobné problémy v živote, dve malé deti, investoval som do nich všetky peniaze a nezostali mi žiadne. Z tých mínusov sa mi napokon podarilo opäť postaviť na nohy.“
Kedysi mu dokonca veštica na cigánskom pohrebe predpovedala, že raz zomrie na ulici. Herec si práve v ťažkých časoch na veštbu spomenul a skutočne si myslel, že sa blíži jeho koniec.
„Vo chvíli, keď mi jedna bezzubá pani povedala ježišmária, majstre, čo vy tu hľadáte, musel som si uvedomiť, že tu čosi naozaj nie je v poriadku. Nechcem, aby sa veštba Mari néni naplnila. V každom prípade to bol moment, keď som si povedal, že musím začať robiť od základov niečo iné.“
Nie je celebrita
János Bán toho o svojom súkromí veľa nenahovorí, dokonca ho ľudia ani príliš na ulici nespoznávajú a jemu to vyhovuje.
„Doma sa ku mne nikto veľmi nehlási. Nie som celebrita, ktorá by bola každý deň na televíznej obrazovke alebo na stránkach novín. Nie je to pre mňa žiadny problém, skôr naopak. Mám rád svoje súkromie a snažím sa žiť v ústraní. Ale ľudia, čo chodia do divadla, ma poznávajú.“
Práve divadlo je pre herca srdcovou záležitosťou: „Divadlo je moja manželka, film milenka,“ konštatuje so smiechom.
Ďalšia generácia
Herec dodnes pôsobí predovšetkým v maďarských divadlách, hráva predstavenia pre dospelých, ale aj pre deti. Je majstrom pantomímy, vyučuje ju aj na vysokej škole budúcich hercov.
„Bolo to mojím dávnym snom. To všetko, čo som sa naučil, chcem odovzdávať ďalej. Učením študentov som sa aj ja sám veľa naučil,“ prezradil herec.
Svoje dlhoročné skúsenosti odovzdáva aj svojmu synovi Bálintovi. „Syn ukončil hereckú školu v Budapešti a naberá skúsenosti. Byť spolu na javisku je naozaj niečo nové, je nám cťou, hlavne pokiaľ ide o peknú hereckú príležitosť.“
Popularita ho nezaujíma
Zo štyroch detí sa zatiaľ po otcových stopách vydal len Bálint.
„Najstarší syn žije v Londýne, dve najmladšie deti sú ešte malé a Bálint trávi čas v škole a v divadle. Postupne vyrastá z tínedžerského veku a začína prijímať veci, ktoré ako búrlivý pubertiak nebol schopný chápať. Začína cítiť, že herecká profesia spočíva aj v tom, že človek nie je doma po večeroch, že často nemá voľno cez víkendy ani cez sviatky. Je to pre nás oboch dôležitá skúsenosť v súkromnom aj v hereckom živote.“
Rovnako ako súkromie sú trinástou komnatou aj Bánove vzťahy. Nerozpráva o nich prakticky vôbec, nemyslí si, že je to dôležité.
„Nie som hviezdny typ. Myslím si, že presne viem, kde je moje miesto. To, aký som populárny, ma absolútne nezaujíma. Hlavne v tomto dnešnom svete.“
Vinár
Svoj záujem radšej smeruje k divadlu, deťom, študentom a v neposlednom rade aj vinárstvu.
V rodine Bánovcov sa láska k vínu dedí z generácie na generáciu.
„Keď mám trochu voľného času, buď som so svojimi menšími deťmi, alebo idem k Balatonu, do Alsóörsu do svojho vinohradu. Aj ten treba obrábať, aj víno dorábať. A posily sa len tak ľahko nenájdu. Zisťujem, že hoci je veľká nezamestnanosť, pracovať sa chce málokomu,“ konštatuje herec.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
