Svet krásny býval, spieva dnešný oslávenec v jednej zo svojich najznámejších piesní. Spomína na detstvo, priateľov, lásky. V skutočnosti sa ani počas osláv životného jubilea nerád pozerá do minulosti. „Nevraciam sa do minulosti, nerád sa živím spomienkami. Myslím, že človek žije súčasnosťou. Nemusí sa obzerať a rozoberať, čo bolo,“ mieni čerstvý sedemdesiatnik Milan Kňažko. Oslava bude tradične v kruhu rodiny a kamarátov. Počas svojej hereckej aj politickej kariéry sa ich nazbieralo neúrekom.
Milan Kňažko je rodák z obce Horné Plachtince. Detstvo nemal ľahké.
„Človek má len jedno detstvo. No dieťa toho vydrží veľa. Vždy ostanú pekné spomienky, to ostatné už život vygumuje.“
Keď mal päť rokov, jeho otec sa stal nevinnou obeťou procesu typického pre 50. roky minulého storočia.
„Jeho detstvo bolo podobné Oliverovi Twistovi, a to hovorím s rešpektom. Otca mu zavreli, vychovávala ho matka a pretĺkali sa životom ťažko,“ spomínal na rannú mladosť svojho kamaráta Ján Štrasser, ktorý ho pred rokmi vyspovedal aj v knihe rozhovorov.
Na druhý pokus
Neľahké detstvo mu život kompenzoval až v dospelosti. Na úspech, uznanie a dostatok peňazí si však musel trošku počkať. Na vysokú školu sa dostal až na druhý pokus, prvýkrát nebola prijímacia komisia spokojná s jeho rečou.
Nakoniec vyštudoval v ročníku Andreja Bagara a Martina Hubu. Po ukončení VŠMU strávil ešte dva roky na postgraduálnom štúdiu na univerzite v Nancy vo Francúzsku.
„Keď som sa vrátil zo štúdií vo Francúzsku, dostal som plat tisíc šesťsto korún a prvé štyri roky som si peniaze požičiaval. Neskôr sa mi už darilo lepšie,“ spomína herec na nie príliš ružové časy, ktoré sú dnes dávnou minulosťou.
Chudobný bohatý
Nikdy však nečakal, že mu šťastie padne z neba. Ak niečo chcel, išiel za tým sám.
„Keď som robil kulisára v Národnom divadle, mojou najväčšou túžbou bolo kúpiť si magnetofón. Mal som malý plat, tak som išiel robiť do bane. Drel som, ale magnetofón som si kúpil. Chcel som ísť do Chorvátska, tak som najprv sedem týždňov rúbal drevo na Roháčoch. Nepripadal som si chudobný, aj keď som chudobný bol. Nemal som auto, ale bicykel, bývali sme piati v jednoizbovom byte. Učil som sa v kúpeľni, ktorá bola súčasne kuchyňou,“ vymenúva herec, ktorý si v súčasnosti užíva pracovný dôchodok.
Požehnaný vek
Nie je z tých, ktorí by doma len tak nečinne vysedávali. Aj v sedemdesiatke je aktívnym hercom. Tento stav by rád udržal, kým bude mať dosť síl a budú ho obchádzať zdravotné problémy.
„Mne sa do toho jednoducho chce. Nepatrím medzi ľudí, ktorí si život delia na dve časti - aktívnu a potom už len dožívanie na dôchodku. Pripúšťam, že sa čosi podobné môže stať, keď človek nie je zdravý. Každopádne si však myslím, že kým slúži zdravie, človek by si mal život užívať aj vo vyššom veku. Niekto hovorí, že požehnanom. Čo už je toto za nezmysel? Taká tridsiatka môže byť požehnaný vek, ale čo už ja v mojom veku mám požehnať?“
Od hrdinov k vrahom
Aj napriek miernemu skepticizmu sa bezpochyby Milanovi Kňažkovi darí. Ako herec začínal v Divadle na Korze. V roku 1985 získal angažmán v Slovenskom národnom divadle, kde pracoval do roku 1990. Stvárnil veľké množstvo televíznych a filmových postáv.
„Pre mňa ako herca je dôležité, aby to bolo rôznorodé, nie čiernobiele, ale čo najbohatšie. A preto som od pozitívnych hrdinov a milovníkov prešiel ku konštruktívnejším postavám, masovým vrahom a podobne. Keď to balansuje, cítite slobodu.“
Kňažko mal istý čas na televíznych obrazovkách aj svoju talkshow, dokonca si zahral v nejednom seriáli, ktoré sprvoti striktne odmietal. Aj leto trávil nakrúcaním VIP Vrážd u našich českých susedov.
Čo film, to svadba
Práve v Čechách sa objavuje oveľa častejšie ako na Slovensku. Tam ho zamestnávajú nielen televízie, ale aj divadlá. Drží sa však hesla, že všetko treba robiť s mierou.
„Boli časy, keď som mal dvadsaťpäť predstavení za mesiac. Už by som to nechcel zopakovať, stačilo.“
Práve pracovné vypätie, aj keď nielen ono, spôsobilo v živote Milana Kňažka vzťahové turbulencie. Trikrát ženatý, dvakrát rozvedený. Taký je jeho spoločenský status.
Prvú manželku, kaderníčku Marcelu, si bral sotva dvadsaťročný.
„Poznali sme sa týždeň. Točil som vtedy svoj prvý film. Trochu som sa obával, že čo film, to svadba, ale, chvalabohu, som to zvládol.“
Prvá svadba bola nutným vývojom vzťahu, z ktorého vzišli synovia Michal a Martin.
Bratia mu utiekli
Zlomový bol v jeho živote rok 1968. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v septembri 1968 vycestoval do Francúzska, kde strávil dva roky. Naučil sa jazyk a ďalej sa venoval štúdiu herectva.
Keď prišiel v novembri 1968 na návštevu domov, dozvedel sa, že bratia emigrovali. Jano sa vybral do Kanady, Vlado do Austrálie. Kňažko to považuje za najväčší šok vo svojom živote.
„Ja som mal na bratov vždy veľmi silnú väzbu, silnejšiu ako na rodičov. A odrazu boli preč.“
Dnes mu už na bratov zostali len spomienky, obaja sú po smrti.
Druhý rozvod
Vo Francúzsku sa spoznal s neskoršou druhou manželkou, herečkou Michele Montantinovou. V septembri 1970 prišla Michele za ním do Československa. Pár na papieri tvorili sedem rokov a nebyť jej románika, možno by rozvod nebol dodnes nutný.
„Nezvykla si na konsolidáciu socialistického zriadenia. Keď sa vrátila do Francúzska, dlhší čas sme neboli spolu, tam sa vytvoril priestor na vznik nového vzťahu. Nečakal som to,“ komentuje druhý rozvod herec.
Všetko zlé je však na niečo dobré a do tretice sa už nad nešťastníkom v oblasti vzťahov život zľutoval. S manželkou Eugéniou sú spolu takmer štyridsať rokov, majú syna Róberta.
Politika
„Od Nežnej revolúcie, vzniku Slovenskej republiky, ale aj zápasu za demokraciu v roku 1998. Vždy sme sa vzájomne podporovali,“ spomína hercova manželka na dôležité míľniky našich dejín.
Pri väčšine stál Milan Kňažko ako hlavný aktér. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu a vstúpil do politického diania. Bol poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla v Prahe a zároveň poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Od júna 1990 do 28. augusta 1990 bol ministrom medzinárodných vzťahov SR a v rokoch 1992 - 1993 podpredsedom vlády SR a ministrom zahraničných vecí SR. Od marca 1993 do októbra 1998 bol poslancom NR SR a od roku 1998 zastával štyri roky post ministra kultúry SR.
Už len herec
Svoje pôsobenie v politike vnímal ako možnosť plniť sľuby. Keď zistil, že sa už nemá kam posunúť, zo dňa na deň z nej odišiel.
„Keď som dobrovoľne moc položil, vzdal som sa a z politiky som odišiel, nerobilo mi to žiadny problém. Nemal som čas ísť do obchodu alebo na pivo s kamarátmi. Nemohol som sa správať slobodne a odrazu som z ničoho nič mal veľmi veľa „priateľov“. Vtedy človek stráca prehľad, čo je a čo nie je pravda.“
Po kariére politika si na štyri roky vyskúšal riadenie televízie Joj.
Teší ho rodina aj zaujímavá práca
Aj keď sa dušoval, že kariéra politika je pre neho uzavretou kapitolou, minulý rok neodolal ponuke stať sa prezidentom Slovenskej republiky.
Podporilo ho dvestotisíc voličov, čo ho presvedčilo, že je skutočne čas venovať sa už len veciam, ktoré ho tešia. Medzi ne patrí rodina na čele s vnúčatami, golf, ale aj dobré jedlo, ktorému len ťažko odoláva.
„Som rád, keď sa každému z rodiny darí. No a potom sú moje radosti spojené s prácou. Som rád, že mám dostatok príležitostí na dobré predstavenia a na spoločnosť výborných hercov. Skvelé je to, že sa na javisku stretávam hlavne s tými, ktorých považujem za svojich kamarátov,“ uzatvára oslávenec.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
