Dobrákov nielen hrá, on ním aj je. Milý úsmev Petra Šimuna je doslova odzbrojujúci. To už viac ako štyridsať rokov využívajú divadelní aj filmoví režiséri. On svoj zjav zase využíva na budúcich hercov. Učiť je iné ako hrať, ale do čoho sa tento oslávenec pustí, to sa podarí. A ak by náhodou aj nie, dostatočnou náplasťou je oddych na chalupe.
Práve dnes je z Petra Šimuna šesťdesiatnik. Aj napriek číslu je jeho zjav stále chlapčenský. Kedy to ubehlo, netuší:
„Sám som prekvapený, že už mám toľko rokov. Ani som sa nad tým nezamýšľal, mne to vlastne povedali druhí. Manželka, rodičia... Hovorím si: Ako sa mám teraz tváriť? Ja sa stále cítim ako chlapec a bodaj by mi to vydržalo. Poznám veľa ľudí, ktorí sú oveľa mladší ako ja a sú takí starí...“
Ako dieťa narodeniny oslavoval tam, kde práve trávil leto.
„Nikdy som ich neoslavoval so spolužiakmi, lebo boli prázdniny. Keďže to bolo zvyčajne na dedine, na narodeniny sme kládli ohne, opekali slaninu, živánku,“ spomína Šimun.
Tí zlí
Dvadsiaty prvý august, deň hercových narodenín, je aj dátumom vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Mal vtedy dvanásť.
„Vtedy som to vnímal ako dobrodružstvo. Dokonca som sa tešil, lebo som bol odchovaný vojnovými filmami, ktoré nám neustále vnucovali. Takže keď začali chodiť tanky a lietať lietadlá, tešil som sa, že to konečne zažijem na vlastnej koži. Cítil som sa ako Janko Giertli - zobral som krompáč, lopatu, slaninu a začal som kopať bunker. Až keď mi ľudia povedali, že to sú tí zlí, ktorí prišli a prísť nemali, začal som do nich hádzať hrušky.“
Splnil sen rodičom
Peter je rodený Bratislavčan, do lekárskej rodiny s umeleckými sklonmi prišiel druhý v poradí.
„Otec bol síce plastickým chirurgom, no pôvodne chcel byť výtvarníkom. V mladosti písal poviedky, básničky, hral na bendžo... Na strednej škole boli jeho spolužiaci páni Valach, Pántik, Záborský. Stretal sa s nimi aj v dospelosti, chodil na ich premiéry, do divadelného klubu. Tvorili vlastne vtedajšiu bratislavskú bohému,“ vysvetľuje dôvody, prečo mu zavoňalo herectvo.
„Od malička sme so sestrou vyrastali v takomto prostredí, takže tá VŠMU vyplynula celkom prirodzene. Rodičia to dokonca chápu tak, že sa nám podarilo zrealizovať to, po čom oni túžili.“
Tichý talent
Kým sa rodičia tešili, učitelia boli z výberu povolania v šoku.
„Väčším prekvapením to bolo asi pre mojich učiteľov na gymnáziu. Vždy som bol skôr tichý, takže som sa veľmi neprejavoval. Nikdy som nerecitoval, nehral v amatérskych súboroch, nechodil na Puškinove pamätníky, ako sa to vtedy muselo. Takže keď som si podal prihlášku na VŠMU, riaditeľ si zavolal rodičov, že ma neodporúča. Otecko ho nakoniec presvedčil, nech to skúsim. Keď ma prijali, celá škola z toho bola vedľa,“ smeje sa známy umelec.
Plastika
Otec chcel k jeho kariére prispieť nielen presviedčaním, ale aj využitím svojich šikovných rúk.
„U profesora Zachara chcel intervenovať za mňa a povedal mu, že mám problém, že mám väčší nos. Ale vraj keby ten nos bol jediným problémom môjho prijatia na VŠMU, je ochotný urobiť ako plastický chirurg aj jeho úpravu. Samozrejme, keď ma potom Karol L. Zachar uvidel, veľmi sa smial, a povedal, že žiadny nos mi operovať netreba,“ smeje sa na spomienkach.
Je však pravdou, že na herectvo sa prijímali odjakživa len krásni a zdraví jedinci.
„Normálny človek, keď sa ohne, tak má chrbát guľatý. Ja som mal naopak priehlbinu. Všetci zalamovali rukami, čo som to za prípad. Mám totiž v chrbte dieru, skoliózu a po úraze o tri centimetre kratšiu nohu. Neviem, či toto sú tie pravé kritériá na VŠMU, no mne to vlastne pomohlo.“
Obsadzovaný
Peter Šimun sa už v roku 1977 objavil vo filme Hra na telo. Z 80. rokov si ho pamätáme aj z epizódnej postavy muža vo výťahu so šedivými vlasmi v komédii Utekajme, už ide! V 90. rokoch sa objavil vo filmoch Anjel milosrdenstva, Nejasná správa o konci sveta či Rivers Of Babylon.
V televízii hral v množstve titulov – v seriáli Koniec veľkých prázdnin, v televíznej verzii hry Ženské oddelenie, Čarovnej čaši, Palculienke, ale aj v medzinárodne úspešnom zábavnom programe Bud Bindi. V archíve rozhlasu nájdeme vyše stodvadsať titulov, v ktorých účinkoval.
Rozhlasové hry Hrdinský kornet, Čudný vrch, Vojna s mlokmi, Horiaci chlapec, cyklus z Haškových Osudov dobrého vojaka Švejka, v mnohých hrách pre dospelých, rozhlasových rozprávkach, literárnych pásmach a v množstve zábavníkov.
Ako o život
Začiatky boli pre mladého herca náročné. V snahe byť najlepší takmer prišiel k úrazu.
„Hral som D'Artagnana, ktorý bol veľmi výbušný, prirodzený, energický. Bol bojovník za spravodlivosť. Ako mladý herec som ešte nemal toľko skúseností, aj ja som sa hľadal, mnohé veci som ešte nevedel. Napríklad, ako sa presne tvorí takáto postava. Juraj Nvota bol akýsi nespokojný a videl som, že ho niečo trápi. Hovorili mi, aby som ho nejako prekvapil vlastným dotvorením postavy. Dopadlo to tak, že som sa z jedného veľkého javiskového lešenia rozbehol a skočil som ako šípku do hľadiska do tretieho radu. Bolo to šokujúce nielen pre nich, ale aj pre mňa, skoro som sa dolámal. Ale všetko bolo napokon v poriadku.“
Chalupár
Herci sa počas filmovačiek a divadelných skúšok radi zabávajú. Práve v takýchto chvíľach sa dá zistiť, kto si ako sedí. Peter Šimun má vďaka svojej nekonfliktnej povahe veľa kamarátov, no Marián Geišberg a Matej Landl sú o niečo špeciálnejší.
Spoločne s oslávencom majú záľubu - chalupárčenie. Šimun na svojej chalúpke relaxuje vždy, keď má čas. Investoval už do nej nemalé finančné prostriedky. Kamarátov si dokonca vycepoval tak, že väčšina podarúnkov má niečo dočinenia s chalupou.
Hvezdársky ďalekohľad, aby mohol sledovať hviezdy, či vlastný včelí úľ je to pravé orechové.
Rozdáva skúsenosti
Chalupárčenie je výborným relaxom najmä v lete. Cez prázdniny má naň herec aj dosť času, to sa však s príchodom nového akademického roka skončí.
Peter Šimun je totiž vedúci katedry herectva VŠMU. Odovzdať skúsenosti, vyťažiť z talentov všetko a vypustiť ich do sveta je zodpovedná úloha.
„Je len na študentovi, ako bude svoj talent rozvíjať, koľko energie vloží do sebavzdelávania, sebapoznania, sebaodhaľovania. My môžeme nasmerovať jeho myslenie a cítenie, ukázať mu cestu,“ hovorí pedagóg.
„My ich v prvom rade učíme myslieť. Na javisku hneď vidieť, či sa orientujete v živote, či rozumiete problémom svojej postavy. To sa nedá naintonovať. Rozumieť je viac ako dobre zahrať.“
Negatívne ho láka
„U herca je najhoršia anonymita a šedivosť. Zaujímavé sú veci výrazné, výnimočné. Ak má herec v sebe dávku humoru, vie si zo seba urobiť `srandu', čo je, myslím, podstatná vec, aby človek vôbec robil toto remeslo, tak vtedy vyhráva. Lebo vie so sebou pracovať, vie ohodnotiť, čo môže, čo nemôže a vie sa teda predať. A teraz nemám na mysli iba peniaze,“ myslí si Šimun.
Sám sa musel naučiť predať ako herec vážnych postáv.
„Väčšinou som hrával dobrákov, láskavých ľudí, až Martin Luther mal odvahu obsadiť ma do negatívnej a drsnej postavy. Vtedy som sa veľmi potešil,“ spomína na film Anjel milosrdenstva.
Peter Šimun neodovzdáva svoje skúsenosti len „cudzím“.
Aj doma mu vyrastá nová herecká generácia. Dcéra Barbora aj syn Pavol sa už suverénne pohybujú na divadelných doskách.
Manželka v utajení
Peter Šimun je síce ženatý a nažíva si v pokojnom zväzku, no jeho manželka je pre verejnosť veľkou záhadou. V spoločnosti s hercom sa vôbec neobjavuje a v rozhovoroch o nej odmieta hovoriť. Pani Šimunová si chce ustrážiť súkromie a jej manžel to rešpektuje.
Nedávno však v jednom z rozhovorov odhalil aspoň kúsok z ich manželského života, z čoho je jasné, že herec je veľmi pozorným manželom.
„Moja manželka sa vie zasmiať, keď jej urobím príjemné prekvapenie. Na jej narodeniny vždy hľadám spôsob, ako jej odovzdať darček. Raz som ho zavesil na luster, aby naň nevedela dočiahnuť, inokedy som ho dal pod kvetináč a naň som až pod plafón nastaval hrnce. Musela ich opatrne dávať dole, aby naspodku niečo našla...“ prekvapil.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
