Nuž, ja som ju, aspoň doteraz, za dôležitú nepovažovala. A vôbec mi k životu nechýbala. Ale keď to zistili moji priatelia a známi, vypúlili na mňa oči a vôbec mi nechceli veriť. „Ty si ešte nikdy v živote nestanovala? Ha, ha, ha. Robíš si srandu?" plieskali sa po bruchu.
Nie, nerobím si srandu. Naozaj som ešte nikdy v živote nebola na stanovačke. Neprežila som noc na karimatke a v spacáku, oddelená od okolia len tenkým kusom látky. Ale nie preto, žeby som bola citlivka. Som dievča z dediny, vyrástla som v prírode, nezľaknem sa ani pavúka, len sa na to nenašla príležitosť.
Na dovolenky do kempov sme nechodievali. Čundre ma nezlákali. Ak sme sa niekam vybrali s partiou, spali sme v akej-takej, ale predsa len chate.
Hoci by bola zbitá len z neohobľovaných dosák. Keď som dospela a začala výletovať s rodinou, vždy som si povedala, že je lepšie mať nad hlavou aspoň nejakú strechu. Teraz mám 40 a som za blbca, lebo som nikdy nespala v stane.
Preto sa moji priatelia rozhodli, že to napravia. Vzali ma na stanovačku, ktorá ma mala presvedčiť, aké je to skvelé. A že ma to pohltí a zapáči sa mi to. Dala som sa nahovoriť. Naozaj to bol nezabudnuteľný zážitok. Tri noci pod stanom. Úúúžasné dobrodružstvo.
Noc prvá. Večer sme všetci posedeli pri ohníku, opiekli sme si klobásku, dali si pivko a keď nám už klipkali viečka, hor sa spať. Dve baby v dvojmiestnom stane. Začala som trpieť klaustrofóbiou. Mala som pocit, že to vrece, do ktorého sme sa zazipsovali, sa každú chvíľu zrúti na hlavu.
Navyše, zvyknem spávať v divnej polohe - čiastočne na boku, čiastočne na bruchu, jedna noha pod bradou... Kto to dokáže v spacáku, je macher. Ja som to nedokázala. Ráno bola zo mňa chodiaca nevyspatá mŕtvola.
Noc druhá. Deň sme strávili na turistike, bola som patrične unavená, dúfala som, že padnem do stanu ako podťatá a bude mi fuk, či mi ten pelech padne na hlavu. Čiastočne sa to naplnilo. Už som si na ten klaustrofobický pocit začala zvykať, keď som začula čosi, čo pripomínalo zvuky medveďa.
Nie, nenapadla nás divoká šelma. Len v piatom stane od nás spali dvaja chlapi a chrápali tak, že sa otriasal celý kemp. Nikdy by som neverila, že je niečo také možné. Ráno bola zo mňa chodiaca nevyspatá mŕtvola.
Noc tretia. Keďže som už dve noci poriadne nespala, dúfala som, že do tretice sa mi to už podarí. Prvých pár hodín to vyzeralo nádejne. Aj som zadriemala. A potom prišiel taký lejak, akoby nás z neba vedrom zalievali.
Zrazu som bola v piešťanských kúpeľoch zaborená v bahne. Všetko sme museli ratovať pred dažďom. Ráno bola zo mňa nevyspatá mŕtvola.
Tak už môžem povedať, že stanovačka je nezabudnuteľná udalosť. Ja si to budem pamätať celé roky.
Ale naďalej trvám na tom, že kempovanie k svojmu životu nepotrebujem.
Ale viete čo, ešte nikdy som nespala v najluxusnejšom hoteli na brehu Štrbského plesa. Nenájde sa niekto, kto by mi chcel túto skúsenosť dožičiť?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
