V apríli prehrmela informácia, že sa Peter Lipa rozvádza. Aj keď si súkromie stráži, v rozhovore sa nevyhol ani tejto téme, dokonca priznal, že svoju úlohu zohrala aj jeho práca. Napriek všetkému je šťastný. Radosť mu robia deti, aj dvojročný vnúčik. Už tretí Peter Lipa, ktorý je menom predurčený na kariéru džezového hudobníka. „Už sa vidím, ako ho vláčim po koncertoch, keď trošku podrastie," zveril sa rodák z Prešova v rozhovore.
Aký ste dnes mali deň?
- Včera sme hrali v Bardejove, neboli sme tam už dva roky. Hrali sme tam v mestskej knižnici, v takej malej záhradke pod holým nebom. To je teraz v lete najlepšie, no a dnes sme v Košiciach
V Košiciach ste boli aj pred dvoma mesiacmi, vtedy bolo vypredané a rovnako je to aj teraz.
- Ak je to tak, tak je to potešujúci fakt. Celé to dáva logický zmysel. Človek spieva, lebo má komu spievať a robí tú svoju prácu, lebo ju má pre koho robiť. Možno keby to tak nebolo, tak by som nemal takú chuť do muziky ako mám. Som rád, že ľudia tlieskajú, že sa im to páči.
Čo máte nové v pracovnej oblasti?
- Celý princíp mojej existencie sa točí okolo nahrávania. Samozrejme, sú niekedy aj také projekty, ktoré sú „len tak", ale väčšinou to zaznamenávanie nových a ďalších nápadov je najdôležitejšia činnosť, ktorú robím. Vydal som za sebou dva albumy, najprv 68 a potom Návštevu po rokoch, takže je teraz chvíľu pauza, aj keď len taká zdanlivá. Stále musím premýšľať, čo ďalej. Mám zopár textov, tak možno na budúci rok vydám nový album.
30. mája ste oslávili sedemdesiatdva rokov. Máte ešte energiu cestovať cez celé Slovensko a koncertovať?
- Nad tým, že by som skončil, nepremýšľam, to by museli byť závažné okolnosti. Alebo, ak zistím, že to už nemá význam. Ale pokiaľ to pôjde, tak ako to ide, tak budem spievať aj ďalej. Ľudia si moje albumy kupujú, na koncerty chodia, to znamená, že je o mňa záujem a musím v tom pokračovať.
Čo vás ako hudobníka napĺňa viac, nahrávanie alebo koncertovanie?
- Pre mňa je najdôležitejšie živé hranie, ale bez zaznamenávania nahrávok by to asi nešlo. Svoju prvú platňu som vydal, keď som mal štyridsať rokov a dovtedy som len koncertoval. Vďaka tomu viem, že je to dôležité a to človeka udržiava v kondícii. Sú to dvaja bratia, ktorí sa majú radi.
Keď sa povie džez, automaticky ľuďom napadne vaše meno. Vďaka vám pričuchli k tomuto žánru aj ľudia, ktorí si mysleli, že džez je niečo, čo oni nikdy počúvať nebudú.
- Myslím si, že mnohí idú na môj koncert, s tým, že idú vôbec prvýkrát na nejaký džez. Moje meno je späté práve s týmto žánrom. Je to pre mňa veľká poklona, ale je to tiež nesmierne zaväzujúce. Ja sa dnes pozerám na svoju hudbu viac ako na hudbu, a nie ako na džez. Nekladiem si kritérium, že musím hrať džez, jednoducho hrám hudbu. Verím, že je v nej dostatočné množstvo prvkov, ktoré džez natoľko pripomínajú, že má poslucháč pocit, že to má s tým niečo spoločné. (smiech) Vysvetľujem to komplikovane, ale je to tak. Netreba zabúdať ani na blues, ktoré je tiež veľmi silné a ja z neho veľmi vychádzam.
Pre tento štýl hudby je typická improvizácia. Niekto ju v sebe má, niekto nie. Ako je to s vami?
- Všetci ľudia na svete majú hudobný talent, o tom som presvedčený. Každý hudobník sa snaží prekročiť to, čo mu bolo dané. Improvizácia je súčasť myslenia hudobníka, kto chce hrať tento typ hudby, musí ju ovládať. Sú vynikajúci hudobníci, ktorí sedia v symfonických orchestroch a hrajú na svoje nástroje, ale improvizovať by nedokázali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
