Prekvapenie a šok, takéto pocity vyvolala pondelňajšia správa o smrti Magdy Pavelekovej. Prvá dáma slovenského humoru skonala náhle. Aj keď sa o jej zdravotných problémoch vedelo, všetci verili, že sa zotaví a ešte nás bude zabávať. Bohužiaľ, už sa tak nestane. Hovorí sa, že smrť si medzi známymi osobnosťami berie vždy troch. Pani Majda, ako ju všetci familiárne volali, je po Ladislavovi Chudíkovi a Ivanovi Palúchovi treťou, ktorá zaklopala na nebeskú bránu.
Ešte pred pár týždňami poskytovala rozhovory, smiala sa, dokonca sa chystala sťahovať po neuveriteľný tridsiaty tretí raz a skompletizovať knihu plnú fotografií...
Magdaléna Paveleková len pred mesiacom oslávila osemdesiate štvrté narodeniny a dnes už medzi nami nie je.
Obrovský smútok premohol najmä vnukov, ktorých po smrti svojej dcéry vychovala ako vlastných synov.
V detstve si zaumienila, že keď bude veľká, všetci ju budú mať radi.
„Tuším sa mi to aj podarilo,“ vyhlásila so šibalským úsmevom na tvári v jednom z rozhovorov.
Smrť si predpovedala
Dnes sa už tušenie stalo realitou. Magdu Pavelekovú milovalo celé Slovensko a jedinou škodou bolo, že sa skoro vzdala svojho hereckého remesla. S pribúdajúcim vekom totiž prichádzali aj choroby a chuť rozdávať sa ľuďom už nebola taká veľká.
„Nechce sa mi,“ odpovedala herečka na otázku, či sa ešte objaví na divadelných doskách.
K chceniu jej nepridali ani početné operácie a obdobie, počas ktorého bola odkázaná na invalidný vozík.
Počas chorôb prepadala zlým náladám, ktoré vyvrcholili po smrti milovaného manžela.
„Tá osmička v úvode môjho veku sa mi nepáči. Cítim, že sa to blíži.”
Vnuci boli jej láskou
Štefana prežila o rok a pol, spolu boli nádherných šesťdesiat jeden rokov.
„Som urazená a nahnevaná, že mi toto môj muž urobil. Lebo sme boli dohodnutí, že ja odídem prvá. Veľmi ma mal rád a staral sa o mňa. Ja neviem ani zapnúť mikrovlnku, neviem zapnúť umývačku... Vravel: nechaj tak, ty sa o to nestaraj. A teraz si jednoducho zmyslí a zomrie,” prežívala vtedy odchod blízkeho človeka ťažko.
Dnes sa s nespravodlivosťou musia boriť všetci Majdini blízki.
Práve s vnukmi strávila posledné dni pri obľúbených kartách, herečka k nim odjakživa pristupovala ako k svojim synom.
„Ľúbim ich neuveriteľnou láskou ako svoje deti. Som rada, že sa viem odosobniť a hovoriť s nimi nielen o veselých, ale aj o vážnych veciach. Obidvaja mi robia obrovskú radosť. Sú to veľmi dobrí a slušne vychovaní chlapci.“
Nepôvabná
Magda Paveleková o sebe bez hanby vyhlasovala, že nebola pekné dieťa.
„Mala som nepodarené vlasy a krivé nôžky, bola som povedzme nepôvabná.“
S takouto výbavou by v dnešnej spoločnosti, ktorá uctieva kult absolútnej krásy, nemohla ani len pomyslieť naherectvo. Našťastie, pani Majda sa s tým nikdy príliš nepinkala. Pekná či nepekná, pozornosť na seba strhávala na počkanie.
„Bola som strašne vyberavá. Babička, mamina mama, ma veľmi pokazila. Keď som povedala, toto ja jesť nebudem, okamžite kuchárke oznámila: Dušinke urobíme niečo iné. Kým to urobili, už som nechcela ani to. Ale raz bola u nás návšteva a na obed tekvicový prívarok. Mne tá tekvica pripomínala červíky, ale otec povedal, že to musím zjesť, tak som jedla a po poslednej lyžičke sa to vrátilo tam, odkiaľ to prišlo, ešte aj teplotu som dostala,“ spomína na svoje výstupy.
Ako potomok slávneho uhorského rodu Koháryovcov si dievčatko trošku roztopašnosti mohlo dovoliť. Aj tak trvala prikrátko, už ako mladé dievča sa musela obzerať po práci.
Herečkou v šestnástich
Stará mama bola jej anjelom strážnym. Práve ona v nej objavila herecký talent.
„Keď si všimla, aké grimasy robím a ako sa naťahujem pred zrkadlom, uvedomila si, že som komička.“
Drieť divadelné dosky začala ako ochotníčka, no v šestnástich, po smrti otca, keď zostali v dome len samé ženy a bez peňazí, sa rozhodla ísť na konkurz do Juhoslovenského divadla v Nitre. Odohrala tam nádherných šestnásť sezón.
Keď jej manžela preložila armáda do Bratislavy, odišla s ním a jej domovskou scénou sa stal Tatrakabaret a neskôr Nová scéna, kde prežila svoju aktívnu hereckú kariéru.
Okrem množstva divadelných a filmových úloh zahviezdila v muzikáli Mníšky či v dabingu ako Paula z Miazgovcov.
Masová popularita však prišla najmä s účinkovaním v televízii. Relácia Inkognito či Bonzáčik sú dodnes pamätné.
Za svoju prácu získala aj niekoľko ocenení. Ostatným je minuloročné uvedenie do Siene slávy ankety OTO, pri ktorom od dojatia nebola schopná ani rozprávať.
Milované Mníšky
Na doskách, ktoré znamenajú svet, strávila 63 rokov.
„Keď som dovŕšila šesťdesiatku, povedala som si, že stará herečka by mala prepustiť miesto mladej.“
Hoci to myslela vážne, režiséri po krátkom čase jej absencie na javisku zistili, že by ju do niektorých hier opäť radi obsadili.
„Keď sa mi postava zapáčila, samozrejme, že som ju vzala.“
Niektoré hry sa však opäť prestali hrať, a tak si Majda myslela, že sa s javiskom nadobro rozlúči. Prišla však hra Kubo.
„Do úlohy starej cigánky som skrátka ísť musela. Bola to krásna rola,“ vravela herečka.
Ponuka na jej najmilšie predstavenie však ešte iba mala prísť – Mníšky!
„Hrala som ho 11 rokov, niekedy aj 2 predstavenia za deň. Plnila som kasu divadlu a plnila som aj svoje povinnosti. Nikdy som nebola ani len chorá.“
Rozlúčky neobľubovala
Do úzadia sa stiahla v osemdesiatke. Žiadny oficiálny odchod do dôchodku sa nekonal: „A je to tak asi aj dobré. Nemusela som sa lúčiť. Neznášam lúčenia. A plány, ako urobíme veľké predstavenie, keď sa budem lúčiť s divadlom... Nezvládla by som to. Išla som sa raz pozrieť, ako hrajú bezo mňa. Bolo ťažké sedieť v hľadisku, ale zvládli to veľmi dobre. Nehovorím, že ma to nebolelo, ale každý je nahraditeľný, aj herci, hoci si myslia, že nie,“ komentovala svoj odchod z javiska.
Prežila vlastnú dcéru
Úspech je príjemný a Majda si ho vedela patrične užiť, no kým sa jej tvár smiala, srdce plakalo. Dlhé roky mnohí netušili, že napriek tomu, že rozdáva smiech a úsmevy, v živote ju postretla najväčšia bolesť, akú môže rodič zažiť – smrť dcéry Ninky.
„Mala presne 34 rokov, keď si v bruchu nahmatala hrčku. Keď sa ma opýtala: 'Mami, nebude to rakovina?', povedala som jej: 'Áno, Ninočka, posledné štádium.' Obe sme sa na tom začali smiať.“
Aj keď od tých dní uplynulo takmer 20 rokov, spomienky na dcéru jej stále vháňali slzy do očí.
„Odkedy zomrela, nechodím na pohreby a nerátam roky,“ vravela smutne herečka, ktorá napriek všetkému musela opäť nájsť silu žiť.
Smiechom zaháňala žiaľ
Aj keď mala často pocit, že život jej hádže polená pod nohy, rozdávala vôkol seba široký úsmev. Aj v ťažkých časoch hľadala svetlý bod, ktorého by sa mohla chytiť.
„Ťažký život ma k tomu prinútil. Je to pud sebazáchovy. U nás doma nikdy nebolo až tak veselo.“
Čas vždy potlačí aj ten najväčší smútok a zanechá len pekné spomienky. Tie zostanú aj v mysliach fanúšikov, ktorí prvú dámu slovenského humoru nenechajú nikdy navždy odísť.
Autor: Spracovala Monika Almášiová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
